– Kedy bude večera hotová?
– No, keď ju uvaríš, tak ju budeme mať.
Jana, svokra, si vzala okuliar a hovorí: „Mikuláš, čo chce tvoja žena, aby som ja stála pri sporáku? A ona bude ležať?“
Zuzana, nečakajúc, si zbalila pár vecí a vybehla do chodby. Jana ju nasledovala.
„Čo sa deje? Kam ideš?“
„Na dovolenku! Zbohom!“ – zakričala a položila ťažké tašky na podlahu.
„Som doma!“ zvolala, keď otvorila izbu.
Z izby sa ozvalo slabé brúzdenie a objavil sa muž okolo štyridsiatich rokov, oblečený v športovom teple a papučkách.
„Zuzana, prečo kričíš? Nie si v rodnom dedinke. Správaj sa slušne.“
„Vlastne, ty by si mohol prísť a pomôcť, veď výplata prišla a treba nakúpiť potraviny.“
Mikuláš hlasno povzdychol: „Pane bože! Aké potraviny?“
Otočil sa a išiel do svojej izby. Zuzana vydechla a pomyslela si, ako ju všetko nasýti.
Pracuje na dvoch zamestnaniach, aby doma všetko fungovalo, zatiaľ čo jej manžel, s podporou svojej mamy, už rok píše nejakú fiktívnu knihu. Prvú odmietli, lebo nikto nerozumel jeho „umeniu“.
Zužila sa, odniesla tašky do kuchyne. Od zajtra má dovolenku – musí umývať byt, prať, žehlať a všetko znovu upraviť pod dohľadom Jany. Taký je život.
Do kuchyne náhle prikročí Jana Pavlína.
„Zuzanko, čo to máš? Chystáš sa kŕmiť sa? On celý deň pracuje a teraz čaká!“
„Zarábal veľa?“
Zuzana si ani nevedela, ako sa to všetko stalo. Kedysi s nadšením obdivovala mladého spisovateľa, ktorý jej sľuboval slávu.
Teraz sa snaží uspokojiť svokru, pretože počas tehotenstva svokra podporovala rodinu.
Jana Pavlína sa otočí a kvíli:
„Čo si povedala?“
„Spýtala som sa, či zarobil. Keď ľudia pracujú, peniaze prinášajú domov.“
„Ako sa odvážiš? Mikuláš celý deň premýšľa o novej kapitole! Nemáš ani poňatia, čo je pracovať hlavou!“
Jana vystúpi, Zuzana si pomyslí:
„Prečo som tu? Syn už dlho žije u rodičov. Hvízdí, hrá sa a ruší Mikuláša pri písaní ďalšieho nezmyselného „majstrovského“ diela.“
Zuzana sa chopí a opäť rozkladá potraviny z chladničky do veľkej tašky. Vyplatila si výplatu a dovolenku, priniesla si domov chutné jedlá a darček pre syna na ceste.
Vstúpila do chodby, položila tašku a išla si niečo vziať. Mikuláš, neodvracajúc sa od televízie, sa spýta:
„Kedy bude večera hotová?“
„Keď si ju uvaríš, tak bude.“
Jana pustí okuliare.
„Mikuláš, prečo Tvoja žena chce, aby som ja stála pri sporáku? A ona bude ležať?“
Zuzana, nečúvajúc, si zbalí ešte pár vecí a beží po schodoch dole, snaží sa zavolať taxi. Šesťdesiat kilometrov – nie je to tak zlé, raz sa to dá!
Andrej, ich syn, už leží v posteli, keď Zuzana vstúpi do rodičovského domu. Prebudí sa, beží k mame a pevneho objíma. Zuzana ho zatiahne k sebe – ako jej chýbalo!
Mama sa pozerá na Zuzanu:
„Stalo sa niečo? Prečo si Mikuláša nechala? Kto sa o neho postará?“
Mama vždy mala k ziakom prísny postoj. Po svadbe ešte občas trávili víkendy u jej rodičov, ale svokra čoskoro postavila ziaka na svoje miesto.
Po pár návštevách Gáborová (matka svokry) zobúdzala ziaka o šeste ráno a prinútila ho pracovať na dvore alebo v záhrade, až mu zmizol akýkoľvek nádych na odpočinok.
„Už ma dosť, mami! Idem na dovolenku na celý mesiac!“
Mama sa usmeje:
„Tak pekne ďakuj Bohu, že aspoň odpočívaš a budeš pri synovi.“
Zuzana si lehne s Andreiom, dlho neusne, pozoruje mesačný svit a rast jej chlapca, kým viac a viac.
Ráno ju prebudí vôňa – vôňa pečiva, napriek že spí. Andrej už nie je. Zuzana sa natiahne: „Ako je pekne…“
Vedľa sa objaví syn:
„Babička upekla toľko koláčov! Celý koryt!”
Po raňajkách Zuzana hovorí mame:
„Tak ukáž, čo treba robiť.“
„A už si odpočívala?“
„Ja mám len radosť, ďalšia práca čaká.“
„Poď do záhrady. Kapusta je zarastená, uhorky treba vyžmýkovať, nič neuschová.“
Na tretej rade záhrady Zuzana zistí, že práca na zemi jej prináša radosť. Pozrie sa na upratané kreslá a usmeje sa.
„Krása to je.“
„Prvýkrát vidím, že niekto tak šťastne derá porast.“
Zrazu uvidí Eugen, svojho suseda. Keď mala desať, zamilovala sa do neho. Chodila s ním všade. Vtedy mal pätnásť a ona len desať, ale neodradilo ju to. Daroval jej cukríky a staral sa o ňu. Keď odišiel do armády, vrátil sa a Zuzana už bola dievča. Teraz už nevedeli, čo povedať, a nakoniec sa zoženili a odišiel do mesta. O dvadsať rokov ich nevideli.
Zuzana sa spýta:
„Prečo si tu?“
„No, nebudete uveriť – prišiel som k mame. Rozviedol som sa pred mesiacom.“
„Čože? To nie je mojou vecou.“
Večer Eugen a jeho mama pozývajú všetkých na gril. Pečú šašliky, rozprávajú sa o všetkom. Zuzane to ide tak dobre, že si ani nepamätá, čo má obmedzovať.
O dva týždne mama sadí pred ňu:
„Zuzanka, čo ťa trápi? Vrátiš sa späť?“
„Neviem, mami. Ako žiť? Mám prácu, ale bývanie nemám.“
„Možno niečo prenajmeš? Alebo zostaneš. Nájdeme ti prácu. A Eugen? Videla si, ako sa na teba pozerá?“
„Mami, čo sa pozerá? To je len odraz detstva.“
„Neviem… Eugen je šikovný, v meste má dôležitú prácu.“
Zuzana prekvapene pozerá na mamu.
„Mami, snažíš sa ma roztrhať?“
„Čo je na tom zlé? Vidím, že ste spolu šťastní.“
Zuzana sa zasmiala: „Mami, vieš, čo chceš.“
Eugen odcestuje na celý týždeň do práce. Zuzana mu chýba tak veľmi, že sa na seba nahnevá. Mikuláš ju volá a posiela správy. Najprv ju kritizuje, že je nevdacná, že hoťaňuť z dediny a tak ďalej. Potom hovorí, že ju vyhodí z bytu spolu so synom. Zuzana sa z toho smeje.
Po rokoch sa svokra ozve: „Zúfalý tlak, keby Zuzana nešla hneď domov, všetko bude na nej.“
Posledné dni uplynuli tiše. Večer prišiel Eugen, priniesol obrovské auto a znovu ich pozval na večeru. Mama sa pozerala na Zuzanu s nádejou, Zuzana cítila radosť, že Eugen je tu.
Šašliky ešte šľahali, keď pred domom zastavilo auto. Zuzana uvidela mladú ženu vybehnúť z auta a bežať k Eugenu.
„Milý, prečo sa schovávaš? Hrám si, poďme do mesta.“
„Oksana, čo tu chceš?“
Zuzana pochopila, že to je Eugenova manželka, stará manželka, ktorá sa zatiaľ nevedela začleniť.
Eugen a Oksana vzali Andreiho za ruku a šli smerom k domu, keď ich zastavilo taxi. Z auta vyskočili Mikuláš a jeho mama.
„Pozrite sa na ňu! Chodí tu a jej mužovi je jedno.“
„Prečo ste prišli?“
Zuzana stisla pery – zrazu pochopila, akí sú títo ľudia nepríjemní.
„Odpočinula si? Choď domov rýchlo! Čo to je? Muži musia pracovať, ona len blúdi!“
„Čo, muž je zamestnaný?“
Svokra sa nahnevala, no Mikuláš povedal:
„Vieš, že píšem knihu! To nie je práca na stroji.“
„Vieš, Mikuláš… dlho som ti chcela povedať, že si obyčajný neúspech, nič nerobíš pre rodinu. Žiadne peniaze, žiadny učiteľ. Len sedíš s mamou na mojom krku.“
Zuzana šla ku dverám a uvidela Eugena, ktorý sa usmial:
„No, večer je tu. A ty si to zvládla.“
Pozorovali, ako k Mikulášovi a jeho mame prišla Oksana a dlho hovorili, mávajúce rukami.
V dedine Zuzana nezostala. Po rozchode s Eugenom a Andreišom odišla do mesta za novým manželom. Ten ju presvedčil, aby zmenila prácu – už viac v továrni. Teraz sedí v kancelárii a triedi papieriky. Plat je malý, ale Ženia bola prekvapená, keď jej povedal:
„Tvoj plat je tvoj plat – šnúrky a gombíky. Zabezpečiť rodinu patrí mužovi.“
Mikuláš sa tiež oženil s Oksanou. Jeho mama teraz musí podporovať dvoch nešikovných. Zuzana však počula, že ju rýchlo presvedčili, aby sa zamestnala v továrni.
Všetko, čo sa deje, má svoj koniec a nový začiat.
Dúfam, že si to užil, kamarát. Zdravím ťa!
