Juraj zrazu zahladel psa ležiaceho na starnúcom kolese pri chodníku a okamžite k nemu bežal. Do jeho zorného poľa sa vlial aj opasku, ktorú Zdenka nedbalo odhodila. Mars, ich bláznivý labrador, hľadel na pána s plačlivým, roztrhnutým pohľadom
S bratom si takmer dva roky nerozprávali. Zdenka dodnes nechápala, ako z maličkého nedorozumenia vyrástol taký dravý spor.
Zdenka a Vlastimil Rumajek sa narodili s ročným rozdielom. Od útleho detstva boli neoddeliteľní, vždy si stáli po boku. Akýkoľvek prepadúci blázonby prevzali zodpovednosť spoločne, nikdy si nekrývali chrbát pred druhým.
Ich rodná dedinka, Krásna Lúka, rástla a kvitla rok za rokom. Mala šťastie s vodcom obce Pavlom Michalom, ktorý sa narodil práve tam a stal sa výborným poľnohospodárskym špecialistom.
Po skončení poľnohospodárskej školy sa vrátil do dediny a pustil sa do činnosti. Jeho úsilie rýchlo oceníte, a po desiatich rokoch Pavol Michal prevzal vedenie miestnej samosprávy.
V osobnom živote sa im darilo. Zdenka po absolvovaní zdravotníckej strednej školy nastúpila do dedinského zdravotníckeho strediska ako sestra. Pavol nemohol zostať lhostajne vedľa takej krásy. Zdenka vzala jeho záujem. Zobrali si a celá dedina slávila ich svadbu. Vlastimil úprimne potešil sestru, hoci jeho vlastné manželstvo s Natáliou nebolo tak bezbdežné.
Zatiaľ čo Zdenka žiara, Natália ju od občasného vrčania označovala za zbytočnú a namýšľavú. Po svadbe však žiarlivosť nahradila vrčanie. Natália si čoraz viac žiadala od svojho manžela nový dom, väčšie auto, lepšiu kožu.
Vlastimil čoraz častejšie vravel: Ostatní majú všetko, my nemáme nič! Muž sa snažil, ako mohol, ale Natálie požiadavky nebolo možné splniť ani peniazmi, ani silou.
Natália bola taktiež nešťastná: Boh jej nedal radosť materstva. Zatiaľ čo Zdenka úspešne nadobudla manžela, porodila chlapca aj dievča, postavila priestranný dom a jej manžel získal úctyhodný post.
Rodinné stretnutia čoraz častejšie končili hádkami. Kedykoľvek Vlastimil navštívil Zdenkove, Natália hneď po ňom začala šibať manžela.
Posledný rozruch nastal počas Vlastimilovho narodeninového dňa. Zdenka mu darovala labradorského šteniatka z mesta už dlho si ho prial. Pavol mu podaroval nový motocykl.
Všetko šlo hladko, až kým opité Natália nevybuchla a nevyplavila nahromadenú hnev na Zdenku:
No čo to máš, Leník? Ten pes je to nejaký výkrič? Keď už nemáme deti, aspoň si kúpime psa, čo?
Leník sa snažila situáciu zmierniť:
Natá, upokoj sa. Neskôr sa budeš hanbiť
Ale slová nepomohli. Veľký rozbroj vznikol, hostia sa rozdelili do dvoch tábory. Pavol potichu šepol svojej žene, aby odišli, a po rozlúčke opustili oslavu.
Tiež dva roky uplynuli. V tom večeri Vlastimil začal obchádzať sestru, ich kontakt zostal na pár rýchlych, zriedkavých stretnutí. Medzitým napätie medzi ním a Natáliou rástlo.
Večerne Vlastimil čoraz častejšie kráčal k riečke s Marsom. Spolu vyzerali šťastne: Vlastimil hádzal palicu, Mars radostne naháňal, potom si lehal k nohám a pozorne počúval tiché rozprávanie svojho pána.
Zdenka o tom počula od susedov, no nič neurobila Vlastimil zostal neústupný.
Po nešťastnej hádke Natália čoraz viac nenávidela Zdenku aj toho darovaného Marsa. Keď Vlastimil nebol doma, vyhánjala psa z domu, vrhala ho na podlahu, niekedy ho aj búšila.
Zvedavé susedky len dolievali olej na oheň:
Počuj, Natá, tvoj muž znova kráča po brehu rieky so psom
Včera stretnú Leník s mužom a deťmi sme sa smiali, radovali!
Žiarlivosť naplnila Natáliu až po okraj. Raz Vlastimil spýtal:
Natá, netrápiš Marsa?
Na čo mi je tvoj pes?! zakričala a vyšla z miestnosti.
Mars sa čoraz častejšie skrýval pred Natáliu a trasol sa, keď sa objavila.
Všetko skončilo, keď Vlastimil jedného rána hneď po odchode roztrhol:
Už mám dosť tohto večného žiarlovania!
Osamotená a rozhorčená, Natália vytrhla Marsa na dvor, prikovala ho k lavičke a pretiahla okolo krku reťaz. Chudobný pes trpel. Keď upokojila hnev, odložila reťaz, zbalila si veci a navždy odišla.
Večer Vlastimil prišiel domov, no psa pri dverách nenáhol. V dome vládol neporiadok. Pri lavičke našiel Marsa, ručne v sevri. Rýchlo ho oslobodil a s ním utekal do klinickej miestnosti.
Zdenka sa práve chystala odísť, keď uvidela brata s krviplávajúcim psom v ruke:
Leník, pomôž zakričal zúfalo Vlastimil.
Prenesli Marsa do ošetrovne. Zdenka ho dôkladne preštudovala:
Kto mu to urobil?
Natá Vlastimil sklonil oči.
Zdenka prikývla potichu. Zavesila rany, vyčistila oči, podala mu vodu.
Neskôr v chodbe Vlastimil z úprimnosťou šepkal:
Prepáč, Leník
Už to nevadí, usmiala sa unavene sestra. A Natá?
Nie, Leník. Už nie.
Zdenka zavolala Pavla:
Pavlík, poď sem, prosím.
Ako len počula unavený hlas svojej ženy, Pavol sa hneď vybral.
O pol hodiny neskôr stál na chodbe. Keď uvidel súrodencov v objatí, Mars ticho štekotil, nič nepýtal, len sa usmial:
Poďte, hrdinovia.
Vrátili Vlastimila domov a poskytli mu rady, ako sa starať o psa.
Keď Zdenka rozprávala matke, čo sa stalo, tá iba povzdychla:
Mali sa rozišli dávno.
Potom sa otočila a išla k synovi, aby pomohol upratať dom.
Vo fitnesku Vlastimil sedel, hladil Marsa. Matka prišla, pohladila ich oboch:
Žijete?
Žijeme, odpovedal Vlastimil.
Z domu sa niesla jemná vôňa varené mäso a čerstvé zeleniny. Mars si poškrábal nos, zamával chvostom. Vlastimil sa usmial a vstával.
Život pokračoval.
