Keď k Zine prišiel Valér, vždy sa s ňou niečo zvláštne stalo akoby jej rozum mizol do hmlistých záhybov radosti. To z toho šťastia. Začala horúčkovito pobehovať, upravovať si vlasy, skrývať pod vankúše veci rozhádzané po izbe, čo si skúšala pred jeho príchodom, a pomedzi to vyťahovala papiloty, čo jej viseli vo vlasoch ako spomienky na nedokončené sny. Potom utekala do kúpeľne, tam sa načančala, natiahla rúž a, keď už žiarila ako múza z obrazov či básní, v plnej paráde vyšla pred neho.
Však prečo by aj nebola šťastná! Len si to predstavte. Zina slobodná mama, ktorá nikdy poriadne nevstúpila do manželstva. Akurát tak zasnubila s Milanom trvalo to mesiac dva, kým sa jej milý nezbalil a neodcestoval späť na rodnú Oravu, alebo kam vlastne Zina to nikdy presne nezistila. Možno bol z východu, možno zo stredného Slovenska; v Bratislave pracoval na trhu s ovocím a zeleninou. A v akej úlohe, to Zina vedela len tak približne.
Takže Milan svetlo Zininých očí, jej nechal dlhý bozk na rozlúčku a malý dar: bol jej už jemne tehotný… len-tak-tak, dva týždne, ani nevedela. Keď Milan prestal chodiť na noc a už sa celý mesiac neukázal, pochopila Zina, že… ako to slušne povedať… už nie je sama.
Porodila napokon, ako keby vodu do pohára naliala krásneho chlapčeka. A tak to vlastne malo byť, veď Zina bola pôvab sama, Milan vyzeral jak filmový princ. A so synom mala Zina šťastie bol pokojný ako krajinka za dažďa; stále spal, a keď sa prebudil, pil mlieko, akoby hladil teplý prameň. A mlieka, toho mala Zina dosť, ako poriadna slovenská strakatá krava, vychovala by ešte ďalšie dieťa, keby chcela.
Slávko, ako toto stvorenie nazvala podľa herca Viliama Polónyiho pre Zininých tehotenských chvíľ, keď v telke náhodou bežal starý film “Vojna a mier”, a tam bol knieža Andrej, úplne ako jej Milan (to bol práve Polónyi, čo hral kniežaťa). Zina si opakovala to meno dookola s hudbou v duši: Viliam Milanovič Šimon. Pôsobilo to ako melódia z dávnej opery.
Chlapec bol slnečný, keď potrebovala Zina upratovať alebo variť, rozkladala na zem deku, zo stoličiek stavala improvizovaný ohrádku a do toho posadila Slávka. Dala mu svoju starú kabelku, papiloty, nejaké handričky a on sa hral, ticho, bez rozmarov. Keď raz prišla z kuchyne a zbadala, že hlava mu trčí pomedzi stoličky (asi sa chcel prešmyknúť), len ticho fučal a hrabal tučnými rúčkami stoličky od seba.
Ako rástol, problémy nepribúdali. Zina pokojne púšťala syna na dvor, poprosila ho len, nech každých desať minút pristúpi k oknu (ich byt bol na prízemí) a zakričí: Mama, som tu! Lenže keďže chlapec nemal hodinky, zdržiaval sa pri okne hádam každé tri minúty, kým mu Zina neodpovedala: Dobre, synček! A aj tak ešte stál, neodchádzal, kým sa ho nespýtala: Načo stojíš? Choď sa hrať! Neusmiala si sa na mňa… A keď prišiel Zine na tvár naozajstný úsmev, odbehol zas medzi deti.
Raz však z dvora zakričal to svoje Mama, som tu!, a keď Zina vykukla z okna, v objatí mu sedel mačiatko: Mama, teta mi ho dala. Volá sa Jaromír. Vravela, že dúfa, že ho budeš mať rada a že sa oň postaráme. Slávko bol v tej chvíli taký úprimný, že Zina nemala na výber, len sa na neho usmiať: Jaromír asi bude hladný. Poďte obaja domov, nalejem mu mlieka. Chlapec s kocúrom sa rozbehol šťastný domov. Jaromír šťastný ešte nebol, ale to príde.
Takto trojka žila, až kým Zina nestretla Valéra. Urastený, rozvážny chlap, nikdy neženatý, poriadny gazda, ešte stále mladý, pracoval vo veľkej nábytkárni, zárobok slušný. Valér začal u Ziny prespávať cez soboty veľa toho nenarozprával, veľa zjedol, pil akurát. Zina mu vždy nachladila fľašu borovičky, podala ju v hrubostennej, krátkonôžkovej štamperlíku, veľmi mu to imponovalo.
Všetko prebiehalo ako vo zvláštnom repete snov. Prišiel Valér, v predsieni si podal ruku s chlapcom, usadil sa na sedačku, Zina dorobila svoj rituál krásy. Potom všetci štyria (veď Jaromír bol Sávkovi na kolenách) pozerali televízor a išli obedovať. Po jedle, podľa zvláštneho pravidla snových dní, si všetci ľahli oddýchnuť, s plánom sa večer poprechádzať v parku.
Keď Zina zatvorila dvere Slávkovej izby a pritisla sa vedľa Valéra, hlavu mu položila na pažu, prvýkrát zaviedol reč o svadbe: Myslím, že zatiaľ budeme bývať tu. Potom sa presťahujeme do väčšieho, alebo môj byt prenajmeme extra peniaze. Ale… Zina, vieš… Nemám rád mačky. Jaromíra budeme musieť niekomu dať…
Jaromíra… opravila ho ticho Zina, celé telo napnuté ako pružina.
Áno, Jaromíra… a ešte chvíľu mlčal, potom s vážnosťou čoby dávno rozhodnutého dodal: A Slávka pošleme k mojej mame na dedinu. Má tam čerstvý vzduch, škola je tam tiež. Veď my sme ešte mladí, narobíme si vlastných kopu…
Zinine hlava na jeho ramene stvrdla ako kameň, ani sa nepohla. V tej podivnej tichej chvíli ležali. Potom Zina vstala, hanblivo, akoby ju nikdy nevidel nahú, prehodila na seba župan, pristúpila k jeho veciam položeným na kresle, zobrala valérove nohavice, podala mu ich a povedala ticho:
Tak… tu máš tie svoje nepokosené portky… Obliekaj ich a choď…
Kam?
Na dedinu, k mame. Na čerstvý vzduch… Nám trom čerstvý vzduch úplne stačí v našom parku.Valér mlčky hľadel na Zinu, na jej ruky, pevne zvierajúce župan, na pohľad, ktorý už nebol prosebný, ako to poznal, ale číry a tichý ako hladina vody pred búrkou. Jaromír sa pritúlil k Slávkovi, ktorý stál pri dverách v pyžame, zvedavo mrkal, akoby ešte netušil, čo sa deje, len vycítil vlnu napätia, ktorá sa prehnal bytom. A predsa, keď Valér pomaly doťahoval opasok na nohaviciach, Slávko podišiel k mame, potichu ju objal okolo pása a spýtal sa:
Mama, zostane Jaromír s nami?
Zina prikývla tak vážne, akoby rozhodla o všetkých kocúroch sveta. Navždy, Slávo. Navždy budeme doma všetci traja.
Valér, zaskočený pokojom Zininho hlasu, ešte chvíľu váhal vo dverách, pozeral na Slávka, na Jaromíra, ale už vedel: tento dom, títo ľudia, toto miesto mu nikdy patriť nemohli.
Zina stisla synovi ruku. V izbe zavládlo neobvyklé ticho, v ktorom sa vo všetkých kútoch niesol jemný hlas sily. Slávko sa usmial, Jaromír zamňaukal a strčil doňho ňufák. V tej chvíli Zina zacítila, ako sa jej do vlasov vracia rozum a do tváre farba ako po letnej búrke, keď sa vzduch prečistí a všetko začne dýchať nanovo.
A tak v ten večer, keď sa park vonku ligoce svetlom lámp a izbu naplní vôňa čerstvého prádla, Zina ešte raz zrkadlom upraví rozhádzané vlasy, vezme Slávka za ruku, pohladká Jaromíra po chrbte a spolu vyjdú do noci: istí, že domov sa tvorí z toho, čo si chránime a koho si chránime srdcom najviac.
