Keď prišiel Valér k Zine, bola z nej razom iná žena. Hlúpla od šťastia, inak sa to nedalo povedať. Začala hneď pobehovať po byte, rýchlo sa upratovať, schovávať po vankúše hromady vecí, čo pred chvíľou skúšala, a z vlasov si vyberala natáčky. Potom utekala do kúpeľne, tam sa češala a maľovala si pery. A až keď bola dokonale pripravená, vyšla k nemu: krásna, upravená, so žiarivým úsmevom.
A veď mala byť prečo šťastná! Veď uznajte sami.
Zina, osamelá mama, sa vlastne nikdy poriadne nevydala. Raz sa so svojim Miroslavom zasnúbila na pár týždňov, ale potom jej zrazu odišiel na rodnú Oravu, o ktorej Zina vlastne skoro nič nevedela. Či bol jej drahý Mirek naozaj z Oravy, alebo skôr zo Spiša to Zina nikdy nezistila. Tu v Bratislave si zarábal rôzne po trhoch a blšákoch. Ale čo presne robil, Zina netušila.
Tak zmizol jej Mirek, svetlo jej očí, a nechal ju jemne povedané tehotnú. Len trošku, len dva týždne mala vtedy, a sama Zina o tom ešte netušila. Keď Mirek prestal na noc prichádzať a mesiac sa u nej neukázal, vtedy pochopila, že že ostala sama.
A v pravý čas porodila, ako by z oka vypadol, chlapčeka. A aký fešák! No, po kom asi? Zina sama už od puberty povestná kráska, a Mirek bol, pravdu povediac, hotový princ.
S dieťaťom mala Zina šťastie. Bol kľudný ako baránok; stále spal, a keď sa zobudil, veľmi dôkladne a zanietene cical mame prsník. Mlieka mala Zina toľko, že by pohodlne nakŕmila ešte ďalšie dieťa.
A malý Slavko ani nebol vážnejšie chorý, ani tie klasické detské chrípky ho veľmi nebrali.
Volala ho Slavomír, podľa herca Slavomíra Drozdu, ktorého videla v starej slovenskej televíznej inscenácii Polnočné objatia. Slavko jej pripomínal Miroslava práve tým pohľadom. Inú možnosť Zina ani nebrala a tak v rodnom liste stálo: Slavomír Miroslavovič Hronec. Zina to meno často v duchu opakovala a tešila sa z jeho zvuku, akoby pri najkrajšej melódii.
Slavko bol slnečné dieťa. Keď musela Zina variť obed alebo upratovať, rozložila na koberec deku, obložila stoličkami a do tohto provizórneho bábätkovského ihriska sadila Slavka. Dala mu svoju starú kabelku, natáčky a nejaké handričky, aby sa zabavil. Hral sa potichu, nieto nespokojnosti, žiadne sťažnosti. Raz, keď sa Zina z kuchyne prišla pozrieť, uvidela, ako malý zakliesnený medzi dvoma stoličkami zápasí, aby sa vyslobodil, potichu mrnčal, ale neplakal, len silno rukami skúšal stoličky odsunúť.
Neskôr, keď Slavko podrástol, nepridalo jej to na starostiach. S pokojom ho pustila von hrať sa so susedmi na dvor. Len mu prikázala, aby každých desať minút pribehne pod okno (bývali na prízemí) a zvolal: Mama! Som tu!
Hodinky však nemal, tak pribehoval nie každých desať, ale tri minúty, a kričal znova a znova, kým Zina nevystrčila hlavu z okna a neprikývla: Dobre, zlatko! No aj tak neodišiel, len stál a čakal. Na otázku: No čo je, choď sa hrať! odpovedal: Ešte si sa mi neusmiala Tak Zina usmiala sa od srdca, a Slavko spokojne utekal späť za kamarátmi.
Raz však vykríkol svoje mamasomtu a keď Zina vykukla, uvidela, že pritíska k sebe malé mačiatko:
Mama, teta mi ho dala. Volá sa Matej. A dodala, že budeš rada a že si ho musíme chrániť.
Slavko sa na ňu díval tak úprimne, že Zine nič iné nezostalo, len sa usmiať. Potom povedala:
Určite je hladný. Poďte obaja domov, nalejem mu mliečko.
A syn s mačiatkom sa rozbehli do vchodu. Slavko bol šťastím bez seba, Matej ešte nie celkom.
Takto žili vo trojici, kým Zina nespoznala Valéra.
Bol jej rovesník, nikdy ženatý, taký dôkladný, rozumný chlap, ešte mladý, ale už vážený. Robil na nábytkárskej fabrike a zarábal slušne. Každú sobotu chodil k Zine na noc. Bol málo zhovorčivý, veľa jedol, s pitím to nepreháňal. Zina mu vždy chystala malú fľaštičku borovičky, čo poriadne vychladila v mrazničke, a k tomu podávala malý štamperlík presne do ruky. Také poháriky mal Valér obzvlášť rád.
Aj tentoraz prebehlo všetko ako obyčajne. Valér podal v predsieni Slavkovi ruku, sadol si na gauč v obývačke, kým Zina dokončovala svoj prípravný rituál. Potom spolu, nie spolu štyria, lebo Matej bol s nimi (Sedel Slavkovi na kolenách), pozreli televíziu a šli si sadnúť k obedu.
Po obede si tradične všetci podriemli, aby večer mohli zájsť do parku.
Keď Zina zavrela dvere do Slavkovej izby a ľahla si k Valérovi, hlavu mu položila na rameno, po prvý raz nadhodil tému svadby:
Myslím, že najskôr by sme bývali u teba. Potom sa presťahujeme niekam do väčšieho, alebo môžem svoj byt prenajať, bude aspoň nejaký príjem navyše… Ale vieš, Zina, niečo ti musím povedať Nemám rád mačky. Budeme sa musieť Mateja zbaviť
Mateja, opravila Zina a napäto načúvala.
Jasné, Mateja… odvetil skoro nezúčastnene, potom ešte chvíľu mlčal, a napokon dodal dôrazne, akoby bolo rozhodnuté:
A Slavka dáme k mojej mame na dedinu. Veď je tam čerstvý vzduch, škola tiež je. My sme ešte mladí detí si môžeme nadeliť koľko chceme
Zinine rameno na jeho zrazu akoby skamenelo. Ležali v tichu vedľa seba niekoľko minút. Potom Zina vstala, hanblivo, akoby ju on nikdy nevidel nahú, prehodila na seba župan, podišla k jeho veciam na kresle, vzala jeho nohavice, podala mu ich a povedala:
Tak… tu máš tie svoje nenosené nohavice Obleč si ich a chod
Kam?
K svojej mame, na dedinu. Tam je dosť čerstvého vzduchu… Nás troch náš park plne vystačí.
