V RODINE NEPOKOJ, TAK ANI DOMOV NIE JE RADOSŤ
„Neznášam ho! Nie je môj otec! Nech sa odtiaľto odkutálí. Prežijeme bez neho,“ Líza sa zúrivo hnevala na svojho otčima. A ja som tomu rodinnému konfliktu nerozumela. Prečo nežijú v pokoji? Netušila som, aké vášne v tej rodine vrelo.
…Líza mala mladšiu sestru po matke Hedu. Heda bola spoločné dieťa matky a otčima. Mne sa zdalo, že otčim sa správal rovnako k rodnej Hede aj k nevlastnej Líze. Ale to bol pohľad zvonku. V skutočnosti Líza po šk nikdy neponáhľala domov. Počítala, kedy odíde do práce jej nepriateľ číslo jedna – nenávidený otčim. Ale bože chráň, ak sa jej výpočty nepotvrdili a otčim bol ešte doma, Líza „vyšla z kôže“.
Šepkala na mňa:
„Ten je doma! Viky, posedi si v mojej izbe.“
A sama sa demonstratívne zamkla v kúpeľni a čakala, kým otčim odíde. Len čo za sebou zavrel dvere, Líza okamžite vybehla z dobrovoľného väzenia, s úľavou vzdychla:
„Konečne odišiel! Viky, tebe sa darí, máš vlastného otca. A ja… no, trápim sa. Je to smutné,“ Líza ťažko vydýchla. „Poďme, Viky, dať si obed.“
Lízina mama bola šikovná gazdiná. V tejto rodine bolo jedlo kultom. Raňajky, obed, olovrant, večera – všetko podľa hodín, kalórií, vitamínov. Kedykoľvek som prišla na návštevu, vždy bol teplý obed na stole. Všetky hrncie a panvice boli prikryté uterákom, v očakávaní jedlíkov.
Ešte si pamätám, Líza nemala rada sestru Hedu, o desať rokov mladšiu. Líza ju urážala, posmievala sa jej, škriepila sa s ňou. Až o roky neskôr sa sestry stanú nerozlučné.
Líza sa vydá, narodí sa im dcéra. Neskôr celá ich rodina, okrem otčima, odíde natrvalo do Izraela.
…Líza o dvanásť rokov porodí ďalšiu dcéru. Heda ostane starou dievkou. Ale bude Líze pomáhať s výchovou dcér. V vzdialenej krajine sa ich rodina ešte viac zblízka. S biologickým otcom bude Líza písať až do jeho smrti. Mal inú manželku. Líza bola jeho jediná dcéra.
Aj keď som vyrastala v úplnej rodine (s vlastným otcom a mamou), všetky moje kamarátky boli bez otcov. V detstve som netušila, prečo mali s otčimami problémy. Ale, ako sa ukázalo, moje kamarátky nemali ľahký život.
Irena mala matku a otčima, ktorí boli notorickými alkoholikmi. Irena sa za nich hanbila Nikdy nikoho nepozvala na návštevu. Vedela, že otčim ju zdrbe a mama ho podporí, ešte jej pritom dá pohlavok. Ale po pätnástich rokoch Irena dokázala vrátiť úder, takže ju otčim a mama nechali na pokoji.
„Viky, pozývam ťa na narodeniny,“ povedala Irena radostne.
Úprimne som sa čudovala:
„K tebe domov? Trochu sa bojím, Irenka. Otčim ma nevyhodí?“
„Nech si len skúsi! Jeho moc nado mnou skončila. Mama mi dala adresu môjho biologického otca. Teraz je mojou ochranou. Otec býva nedaleko. Príď, Viky. Mama varí, zúrivo chystá,“ Irena bola v sebe istá ako nikdy.
…Nastal deň Ireniných šestnástych narodenín. Pripravila som darček, zazvonila som u dverí.
Na prahu stála slávnostne oblečená Irena:
„Ahoj, kamoška! Poď dnu! Sadni si za stôl.“
Irenina mama a otčim stáli pri stole. Ticho, s obavami som pozdravila. Manželia súčasne prikývli.
Na svátočne prestretom stole, pokrytom ošúchanou foliou, stál guláš vo veľkej miske, nakrájaný chlieb na tanieri a malinovka v pohárikoch. Na nich ležali chrumkavé lístkové cukrovinky. A to bolo všetko. Ale bolo vidieť, že Irena bola hrdá na tieto „slávnostné“ jedlá.
Bože, čo jedli v bežné dni? Hneď som si spomenula na svoje narodeniny. Moja mama stála pri sporáku celý deň. Varila, smažila, pekla. Šaláty, mäso, ryby, koláče, torta, džús, kompót… Nuž, každý pes iná ves.
Nedala som najavo svoje prekvapenie, s chutou som zjedla guláš s chlebom a zapila malinovkou. Lístkové cukrovinky som nechala, lebo sa drobili a bála som sa ušpiniť foliu.
Irenina mama a otčim stáli nehybne pri stole a pozorovali nás. V kúte izby, kde sme slávili, stála posteľ. Ležala na nej Irenina stará:
„Zdenka, nepij! Lebo na mňa zabudneš a nenasýtiš ma.“
Irena sa zapotila:
„Stará, neboj sa, mama nepije. Máme len malinovku, nič tvrdé.“
Starenka sa upokojila, otočila sa k stene a zastaStarenka sa upokojila, otočila sa k stene a zastaňala, zatiaľ čo sme s Irenou utekali preč – lebo mladosť má predsa svoje vlastné radosti, a nie je čas smútiť nad tým, čo sa už nedá zmeniť.
