Keď som prvýkrát uvidel toho padnutého psa ležať pri starom kamennom podbruhu, hneď som k nemu zatiekol. V ten moment sa mi vymkla z ruky švárka, ktorú som nepodávačom, ale nerozvážne hodil na zem. Mars, náš šedivý labrador, sa na svojho pána pozeral prekvapene a smutne.
S bratom sme sa už takmer dva roky sotva rozprávali. Janka do dneška nechápe, ako sa z niečoho tak nevinného premenila taká horúca hádka. Janka a Vladimír Novákovci sa narodili s ročným rozdielom. Už od detstva boli nerozlučná dvojka, vždy si stáli po boku. Či už spáchali akúkoľvek prepadnosť, zodpovednosť niesli rovnako a nikdy neštítili druhého.
Naša rodná osada, Liptovské Kľukov, každým rokom rozkvitala a rozširovala sa. Mali sme šťastie, že sme boli pod vedením starostu Pavla Hruškováka, narodeného práve v tejto dedine, ktorý sa vyznal ako skvelý agronóm. Po ukončení poľnohospodárskej školy sa vrátil domov a hneď začal aktívne pracovať na zlepšovaní osady. Jeho úsilie rýchlo uznali a o desať rokov neskôr sa stal starostom Liptovských Kľukov.
V osobnom živote sa im odmenil osud. Janka po skončení zdravotníckej školy nastúpila do miestnej ambulancie ako sestra. Starosta Pavol si nevedel nechať ujsť krásu a šarm tejto dievčiny. Janka odpovedala na jeho záujem, oženili sa a celá osada oslavovala svadbu. Vladimír sa úprimne radoval z šťastia svojej sestry, hoci jeho vlastné manželstvo s Natáliou nebolo také pokojné.
Kým Janka bola mladá a svieža, Natália ju občas obviňovala z márnosti alebo arogancie. Po svadbe však závist nahradila tie obvinenia. Natália čoraz viac požadovala od manžela nový dom, lepšie auto, lepší život. Často vravela: Všade okolo majú všetko, my tu len nič nemáme! Vladimír sa snažil vyhovieť, no peniaze ani sila nedokázali naplniť Natáliny nároky.
Natália bola tiež nešťastná, pretože im nebolo darované šťastie materstva. Medzitým Janka úspešne vychovávala deti syna, potom dcéru postavila priestranný dom a jej manžel získal čestné postavenie.
Rodinné stretnutia čoraz častejšie končili hádkami. Vždy, keď Vladimír navštívil Jankinu domácnosť, Natália hneď po odchode svojho manžela začala obviňovať a kritizovať ho. Posledná kríza nastala na Vladimírov deň narodenín. Janka mu priniesla z mesta labradora už dlho si ho prial a starosta Pavol mu daroval nový motocykl.
Všetko išlo v poriadku, až kým natížená Natália nevypukla v hneve a nezaútočila na Jankinu:
No čo to máš, Lenka? Ten pes je nejaký nápad? Ak už nemáme deti, prečo si kúpime len psa, čo?
Janka sa snažila situáciu upokojiť:
Natá, pokoj. Neskôr budeš ľutovať…
Slová nezabránili obrovskému sporu. Hostia sa rozdelili na dva tábory, starosta potichu šepol svojej žene, aby odišli, a oni po rozlúčke opustili oslavu.
Odtiaľ uplynuli dva roky. V tom čase Vladimír začal obchádzať sestru, ich kontakt sa zúžil na pár rýchlych stretnutí. Medzitým napätie medzi ním a Natáliou stále rástlo.
Večer po večeri Vladimír čoraz častejšie chodil k rieke so svojím psom Marsom. Dvaja spolu vyzerali šťastne: Vladimír hádzal palicu, Mars radostne bežal za ňou, ležal pri jeho nohách a počúval tichú rozprávku svojho pána.
Janka o tom počula od susedov, ale nič neurobila Vladimír zostal neústupný.
Po ďalšej nesprávnej hádke Natália čoraz viac nenávidela Janku aj Marsa, ktorý jej daroval. Keď Vladimír nebol doma, vyháňala psa z domu, kričala na neho a niekedy ho aj bičom preháňala.
Zvedavé susedky len prilepili olej do ohňa:
Počuješ, Natá, tvoj muž zase na rieke s psom chodí…
Včera sa stretol s Lenkou, s deťmi sme sa smejili a radovali!
Závisť naplňovala Natáliu. Jedného dňa Vladimír spýtal:
Natá, neublížiš Marsovi?
Čo potrebujem tvojho psa?! odpálila a vyšla z izby.
Mars čoraz častejšie unikal pred Natáliou a trasol sa, keď ju uvidel.
Všetko skončilo, keď jedného rána Vladimír rozčúlený zakričal:
Mám dosť neustáleho žiarlivého ščichania!
Odlúčený, zúriaci od hnevu, Natália uťahla Marsa k lavičke, priviazala ho a pretiahla po koľaji. Zúriaci pes trpelo vzdychal. Po vypustení hnevu Natália odložila oponu, spakovala si veci a navždy odišla z domu.
Keď večer Vladimír prišiel domov, nenašiel psa pri vchode. V dome panujúci neporiadok ho priviedol k lavičke, kde ležal Mars v zamotaných očiach. S rýchlou rukou ho uvoľnil a sopsal sa s ním do ordinácie.
Janka práve balila veci, keď uvidela brata s krvavým psom v rukách:
Lenka, pomôž prosil vášnivo Vladimír.
Preniesli Marsa do ošetrovne. Janka ho dôkladne preskúmala:
Kto mu to urobil?
Natália sklonil pohľad.
Janka prikývla potichu, zašila rany, očistila oči a podala mu vodu.
Neskôr na chodbě sa Vladimír hanbil:
Prepáč, Lenka
Už to je preč, usmiala sa unavene sestra. A s Natáliou?
Nie, Lenka. To už nie je možné.
Janka zavolala Pavla:
Páčilo, poď sem, prosím.
Keď počula unavený hlas svojej manželky, Pavol už bežal. O pol hodiny neskôr stál v chodbě. Keď uvidel bratov a sestru, ktorí sa objímali, a vedľa nich tichý štekajúci Mars, usmial sa:
Poďte, hrdinovia.
Vozili Vladimíra domov a dali mu rady, ako sa starať o psa.
Keď Janka rozprávala matke, čo sa stalo, tá len povzdychla:
Mali sa rozišli už dávno.
S týmito slovami sa obrátila k svojmu synovi, aby mu pomohla upratať dom.
Na cvičebnom poli Vladimír sedel a hladil Marsa. Matka prišla, pohladila ich oboch:
Žijete?
Žijeme, odpovedal Vladimír.
Z domu sa nesla jemná vôňa varenej šunky a čerstvej zeleniny. Mars štipol nosom, vrtel chvostom. Vladimír sa usmial, postavil sa.
Život šiel ďalej.
