Len jeden deň – a už nás vyhodili: ako svokru zavolala na návštevu, ale nezvladla naše deti.
Keď nás svokra pozvala na víkend do svojho domu na dedine, úprimne, veľmi som sa netešila. Naše vzťahy boli vždy… povedzme, chladné. Nehádali sme sa otvorene, ale ani medzi nami nebolo žiadne teplo. Volala len zriedka, aby sa opýtala na vnúčatá, a ja som bola rada, že komunikácia obmedzená na krátke rozhovory. Ale po odchode do dôchodku sa Alžbeta Jánová zrazu rozhodla stať sa „babičkou roka“ a vidieť sa s deťmi. „Príďte na grilovačku, nadýchnete sa čerstvého vzduchu, oddýchnete si!“ lákala nás. Nuž, keďže manželovi to nevadilo a deti by sa zabavili, súhlasila som.
Manžel sa dokonca skôr uvoľnil z práce. Prišli sme, usadili sa, mäso sa dopekávalo, deti sa zabávali, počasie bolo nádherné. Ubytovali nás na posmchodí – pohodlné, prostorné. Večer prebehol príjemne, svokor nalial manželovi pár pohárov a rozprávali sa. Ja som medzitým ukladala mladšieho syna Janka spať, zatiaľ čo starší Mišo zostal vonku s babičkou a dedkom – prišli aj susedia. O pár hodín sa vraciam a svokra už stála s pokriveným výrazom: „Zober si ho. Vyčerpal ma! Behá bez prestania!“
Ráno som vstala skôr a išla pripraviť raňajky. Janko bol so mnou v kuchyni, Mišo sa prebudil neskôr a išiel von hádzať loptu. Vtom do izby vtrhla Alžbeta Jánová rozzúrená: „Tvoj syn je úplne nevychovaný! Behál po schodoch, kričal, a hostia ešte spia!“ Lenže nikto nespal – bolo už postávajúcich dvanásť. A môj syn nebehal, iba opatrne schádzal. Ale jej to nevysvetlíš – ak vnuk robí hluk, znamená to, že som zlá matka.
Neskôr Mišo znova vybehol po schodoch, keď už boli všetci vonku. „No vidíš! Zase behá! Neexistuje od nich pokoj!“ vzdychla si teatrálne a dramaticky si pritlačila dlaň na čelo. Zovrela som zuby, ale vnútri som vrela: „A načo ste nás volali, ak vám vadí prítomnosť vlastných vnúčat?!“
Potom sa Janko rozplakal – prerezávali sa mu zuby. Začala hysterka. Svokra sa trhla, akoby ju prekľúlo: „Ach, to stačí! Takto to nevydržím! Odíďte ešte dnes! Ešte jeden deň a budem mať problémy!“ vykríkla s obeťným výrazom. Manžel sa pokúsil namietať: „Mami, ešte som sa nevyspal z včerajška, nemôžem šoférovať!“ Okamžite siahala po alkotesteri. Áno, počujete dobre – každú polhodinu kontrolovala hladinu alkoholu v krvi, aby vedela, kedy nás môže vyhodiť.
Do obeda sme balili veci. Rozlúčili sme sa stroho. Manžel sa s rodičmi stále stretáva, ale ja telefón už nezdvihnem. A nehodlám. Nedávno znáde volala – pozvala nás na Silvestra do jej „rája“ na dedine. Odvetila som pevne: „Nie. Stačil mi jeden raz. Vášho pohostinstva – až po strechu.“
