**Môj osobný denník**
„Nemáš svojho chlapa, tak sa vrháš na cudzieho? Kamoška sa volá. Aby som tu tvoju nohu už nikdy nevidela!“ nahnevano vykríkla Zuzka.
Vystupovať z autobusu sa mi nechcelo. Monika bývala v štvrti novostavieb, kam ešte nechodila MHD. Zastávka bola ďaleko a ešte v takom počastí. Nuž čo, aspoň zastavím v obchode. V susednom dome sľubovali otvorenie, ale kto vie, kedy to bude. Bude treba zaplatiť za včerajšiu lenivosť – chladnička bola takmer prázdna.
Monika vystúpila z autobusu a ani nestihla urobiť dva kroky, keď závan vetra strhol kapucňu z hlavy, hodil do tváre pramienok vlasov spolu s hrsťou štipľavej snehovej triesky. Vietor fúkal zo všetkých strán naraz, ako keby sa snažil dostať sneh priamo do očí.
Stiahla si kapucňu hlbšie na tvár, držiac ju rukou pod bradou, shrbená ako stará babka. Pred obchodom sa už takmer rozbehla, tak veľmi sa jej chcelo schovať pred vetrom.
Konečne za ňou zabuchli dvere a ocitla sa v pokojnej hale obchodu. Odhodila kapucňu a potriasla hlavou, upravujúc rozstrapatené vlasy. Vzala si košík a prechádzala sa medzi regálmi. Brala len to najnutnejšie, čo sa zmestilo do jedného vrecka – zvyšok kúpi zajtra. Predsa ešte musela ísť domov a jedna ruka musela zostať voľná, aby udržala kapucňu.
Vpredu stretla mladú ženu s kočíkom, za ktorý sa držal asi šestročný chlapec vyzretý ako kozmonaut v hrubom kombinéze. Žena tlačila kočík, v druhej ruke držala nákup. Kráčali pomaly, obísť ich nešlo. Monika sa obrátila do vedľajšej uličky. Vybrala fľašu mlieka a zamierila k pekárenskému oddeleniu.
A opäť pred sebou uvidela tú istú ženu. Chcela utiecť do inej uličky, keď z kočíka vypadla malá mäkká hračka. Monika ju zdvihla.
„Počkajte, nechcela ste toto?“ zavolala.
Žena zasta a otočila sa.
„Tu máte…“ Monika podala hračku a v tom spoznala svoju bývalu spolužičku a kamarátku. „Zuzka!“ vykríkla s údivom.
„Monička!“ Zuzanka sa tiež tešila zo stretnutia.
„Kráčam a rozmýšľam, aká odvážna žena v takom počastí vytiahne deti do obchodu,“ povedala Monika.
„Bývam v tej istej ulici. Skúsila som vybehnúť rýchlo, ale došlo mlieko a krupica. Chcela som ísť sama, no Vikinka sa rozplakala a Samko s ňou nezvládal. Tak sme museli všetci.“
Na jazyku mala otázku o manželovi, ale včas sa zarazila. Nebolo slušné vyzvedať to hneď. Asi ešte pracoval.
Monika sa pozrela na chlapca. Líto pozeral na balíčky sušienok.
„Môj pomocník,“ povedala Zuzka hrdo.
„Koľko mu je?“
„Šesť. Tento rok ide do školy.“
„Poďme domov, chcem si pozrieť ten rozprávkový koniec,“ nevrlo povedal Samko.
„Počkaj, už ideme,“ prísne povedala Zuzka. „Prepáč, Moni, vidíš, nepatrím sebe. Zapíš si moju adresu a číslo.“
Monika sa ponáhľala hľadať mobil.
„Určite mi zavolaj, porozprávame sa. Deti zvyčajne o desiatej spia,“ dodala Zuzka, kráčajúc k pokladni.
„Počkaj, a čo hračka?“ zavolala za ňou Monika.
Zuzka niečo povedala synovi, Samko prišiel a vzal si ružového zajačika, potom sa vrátil k mame. Zuzka prikývla a odišla, pokarhajúc Samka, že sa nepoďakoval.
*„To som si nikdy nepomyslela, že bude mať Zuzka dve deti. Ako to len zvláda? Ja by som sa v takú búrku neodhodlala ísť,“* premýšľala Monika v rade pri pokladni.
*„Preto tiež nemáš ani muža, ani deti,“* povedal jej vnútorný hlas.
Doma si Monika usmažila horčicu, variť väčšie jedlo sa jej nechcelo. A už bolo neskoro na vydatnú večeru. Kým čakala, kedy zovrie voda v kanvici, pozerala sa na svoju novú kuchyňu. Byt kúpila pred polrokom a bola naň hrdá.
V izbe zatiaľ stáli len skriňa, televízor a gauč, čo ju robilo prázdnou a neútulnou. Ale kuchyňu zariadila hneď. Kuchyňa je pre ženu najdôležitejšia. Trávi tu väčšinu času. Teraz sem len zbehla, rýchlo niečo pripravila a šla večerať k telke. Ale raz bude mať rodinu – muža, deti. A stane sa takou „kurenicou“ ako Zuzka. Monika si vzdychla.
V matnom povrchu kuchynských skriní sa odrážalo svetlo lustra. Kanvica začala hvizdať a Monika vyskákala, aby ju vypNikdy by nečakala, že jej život sa takto prelomí – všetko zmení jediný víkend, ktorý strávila s tým tajomným chlapcom, ktorý ju raz zachránil pred Valerom.
