Dnes boli doma zasa hostia. Hostia sme mali skoro vždy. Všetci len pili, pili, všade samé fľaše a jedla vôbec nebolo. Ani len kúsok chleba som nevedel nájsť… Na stole len ohorky a prázdna konzerva od zavináčov. Ešte raz som si pozorne prešiel stôl pohľadom, no nič.
Tak ja idem, mama, povedal som a pomaly som si natiahol svoje deravé čižmy. Dúfal som, že ma predsa len zastaví, opýta sa:
Kamže ideš, synku, keď si ani nejedol, a vonku je zima. Ostaň doma. Navarím kašu, hostí pošlem preč a podlahu umyjem.
Čakal som od mamy láskavé slovo, ale ona ich nerada používala. Slová, ktoré hovorila, boli pichľavé ako bodliaky, z ktorých sa mi chcelo skrčiť a schovať.
Tentoraz som si povedal, že odchádzam navždy. Mal som šesť a cítil som sa úplne dospelý. Najskôr som chcel zarobiť peniaze, kúpiť si rožok, možno aj dva brucho mi škvŕkalo a žiadalo jedlo. Ako zarobím na rožok, som nevedel, ale keď som pri jednom stánku našiel zo snehu trčať prázdnu fľašu, strčil som ju do vrecka. Potom som objavil odhodenú igelitku a dal sa do zbierania fliaš.
Nazbieral som ich dosť, v igelitke cinkali. Už som si predstavoval, ako si kúpim mäkký voňavý šamrlík s makom, či hrozienkami, možno i polevou ale usúdil som, že na polevu ich nebude dosť, a šiel som hľadať ďalej.
Priblížil som sa k nástupišťu vlakov pre prímestské spoje, kde chlapi popíjali pivo. Položil som ťažkú igelitku vedľa stánku a rozbehol sa za čerstvo odhodenou fľašou. Keď som bol preč, pristúpil tam nejaký špinavý a zamračený chlap. Zobral mi moje fľaše, pozrel sa na mňa tak prísne, že som radšej poodstúpil a odišiel.
Sen o šamrlíku zmizol ako para.
Aj zbierať fľaše je ťažká robota, pomyslel som si a opäť sa vláčil po zasnežených bratislavských uliciach.
Sneh bol mokrý, lepivý, nohy som mal premrznuté. Rýchlo sa zotmelo. Ani neviem, ako som zablúdil do akéhosi paneláku, spadol som na medziposchodie a pritisol som sa k vykurovacej rúrke, až som zaspal horúcim spánkom.
Keď som sa zobudil, chvíľu som neveril bolo mi teplo, príjemne, voňalo tu niečo chutné!
Do izby vošla žena s dobrotivým úsmevom:
Tak čo, chlapče, zohrial si sa? Ako si sa vyspal? Poď raňajkovať. Cestou domov ťa našla v paneláku na chodbe, spával si tam ako malé psíča. Tak som ťa vzala k sebe.
A toto už bude môj domov? neveriaco som sa spýtal.
Ak nemáš svoj domov, potom áno, usmiala sa.
Ďalšie dni boli ako rozprávka. Cudzia teta ma kŕmila, starala sa o mňa, kúpila mi nové oblečenie. Postupne som jej porozprával o živote s mamou.
Dobrá teta sa volala Želmíra. Meno pre mňa ako z rozprávky nikdy predtým som ho nepočul, znel mi čarovne.
A chceš, aby som bola tvoja mama? opýtala sa raz, silno ma objala, tak ako to robia naozajstné mamy.
Samozrejme, že som chcel… Lenže, šťastný život sa rýchlo skončil. O týždeň si po mňa prišla mama.
Mama bola skoro triezva a strašne kričala na dobrú pani: Nikto mi ešte nezobral práva na syna! Mám naňho nárok!
Keď ma odvádzala cez rozprávkovú snehovú chumelicu, dom, v ktorom zostala teta Želmíra, sa mi zdal ako biely zámok…
Dni boli ďalej zlé. Mama po večeroch pila, ja som utekal. Nocoval som na stanici, zbieral fľaše, kupoval si chleba. S nikým som sa nepriatelil, nič som od nikoho nechcel.
Napokon mamu zbavili rodičovských práv a mňa vzali do detského domova. Najsmutnejšie bolo, že som nedokázal nájsť miesto, kde stojí ten biely dom, v ktorom žije dobrosrdečná pani s rozprávkovým menom.
Ubehli tri roky.
Býval som v detskom domove. Stále som bol tichý a uzavretý. Rád som sa utiahol a kreslil zakaždým tú istú kresbu: biely dom a padajúci sneh.
Jedného dňa prišla do domova novinárka. Vychovávateľka ju vodila po izbách, predstavila ma.
Matej je dobrý chlapec, zaujímavý, ale má problémy s adaptáciou, stále, aj keď je tu už tri roky. Pracujeme na tom, aby sa dostal do rodiny, vysvetľovala.
Poď, spoznajme sa, ja som Želmíra, podala mi ruku novinárka.
Akoby som ožil začal som jej rozprávať o druhej dobrej Želmíre. Moja duša pookriala, oči sa mi rozžiarili, líca nabrali farbu.
Vychovávateľka neverila, čo vidí.
Meno Želmíra bolo kľúčom k môjmu srdcu.
Novinárka Želmíra sa neubránila slzám, keď počúvala môj príbeh. Prisľúbila, že o mne napíše do Bratislavských novín, a možno si to tá dobrá žena prečíta a pochopí, že na ňu čakám.
Sľub dodržala. A stal sa zázrak.
Tá žena si noviny nekupovala, ale mala narodeniny a kolegyne jej priniesli kvety, zabalené do novín. Doma si všimla titulok:
Dobrosrdečná pani Želmíra, hľadá vás chlapec Matej. Ohláste sa!
Prečítala článok a hneď vedela, že to je ten chlapec, ktorého pred rokmi našla na schodoch a chcela si ho vziať.
Ihneď som ju spoznal. Hodil som sa jej do náručia. Plakali všetci: ja, Želmíra a aj vychovávateľky.
Tak veľmi som na teba čakal, povedal som.
Len ťažko ju presvedčili, aby ma nechala aspoň na noc ešte v domove. Nemohla si ma hneď vziať, čakala nás ešte adopcia, ale každý deň ma chodila navštevovať.
P.S.
Dnes mám už 26. Absolvoval som STU. Chystám svadbu s milou dievčinou. Som spokojný, veselý a veľmi milujem svoju mamu Želmíru, ktorej vďačím za všetko.
Až neskôr mi priznala, že keď od nej odišiel muž pre jej bezdetnosť cítila sa nepotrebná. Vtedy ma našla na schodoch a zohriala pri svojom srdci.
Keď ma vtedy stratila, hovorila si: Asi to tak malo byť.
Bola však nesmierne šťastná, že ma znovu našla.
Svoju biologickú mamu som skúšal hľadať. Zistil som, že byt v Petržalke bol prenajatý a mama dávno odišla bohvie kam s nejakým mužom, ktorý sa vrátil z väzenia. Ďalej som už nehľadal. Nemal som dôvod
Z dnešného pohľadu viem, že ani ťažký začiatok života nemusí znamenať jeho koniec. A že láskavosť a rodina sú dar, ktorý treba chrániť nadovšetko.
