Keď som nastúpil do výťahu v našom paneláku, už tam stála žena, ktorá držala kľúče od môjho bytu.
Najprv som si myslel, že sa mi to len zdá.
Ale nie. Kľúčenka bola tá istá malé modré srdiečko, ktoré mi darovala sestra pred rokmi.
Žena mala asi štyridsať, krátke tmavé vlasy a na ramene prísnu kabelku. Stála pokojne, akoby bolo úplne normálne držať cudzí kľúč.
Výťah sa dal do pohybu nahor.
Srdce mi búšilo ako zvon.
Prepáčte povedal som. Odkiaľ máte tie kľúče?
Žena sa na mňa pozrela.
Potom na kľúče.
Znovu na mňa.
A vy ste kto?
Ten otázka ma zasiahla ako facka.
Bývam v byte číslo 12.
Na chvíľu zmeravela.
Potom ticho povedala:
To je zvláštne.
Prečo?
Lebo ja tiež.
Výťah zastal na šiestom poschodí, ale nikto nevystúpil.
Vo vnútri bolo ticho.
Bývam tam už štyri roky povedal som.
Žena stisla kľúče pevnejšie.
Ja som podpísala zmluvu minulý mesiac.
Pozrel som sa na ňu.
Akú zmluvu?
Otvorila kabelku a vytiahla obrovskú obálku.
V nej bol nájomný kontrakt.
Adresa sedela.
Byt číslo 12.
Nastala tichá pauza.
Kto vám byt prenajal? pýtal som sa.
Majiteľ.
Kto?
Juraj.
V žalúdku mi zabehlo.
Juraj je môj bratranec.
Povedal mi, že v tom byte môžem bývať len dočasne, kým sa nevráti zo zahraničia.
On je majiteľ povedal som potichu.
Žena prikývla.
Áno. A tvrdil mi, že byt je prázdny.
Výťah zastavil na našom poschodí.
Dvere sa otvorili.
Ani jeden sme sa nepohli, akoby nás priklincovalo.
Potom povedala:
Asi sa niekde stala chyba.
Asi áno.
Vyšli sme do chodby.
Dvere bytu 12 boli priamo pred nami.
Žena zdvihla kľúče.
Aj ja.
Oba kľúče vyzerali rovnako.
Chvíľku bolo až príliš ticho.
Niekedy najhorší pocit nie je, keď vás niekto oklame.
Ale keď zistíte, že ste možno nikdy nepoznali pravdu.
Pozrel som sa na tú ženu.
Otvoríme?
Zhlboka si vydýchla.
Otvorme.
Povedzte úprimne
Ak by ste zistili, že niekto dal váš dom druhému človeku, snažili by ste sa dopátrať pravdy pokojne alebo by ste sa okamžite rozhnevali?
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
