Keď som sa vrátil z obchodu, na lavičke pred vchodom sedel muž, ktorého som nikdy predtým nevidel. V rukách zvieral starú, hnedú obálku. Pozrel sa na mňa hneď, ako som sa priblížil.
Ste Zuzana Ďurišová?
Zastavil som sa. Taška s nákupom mi jemne narazila o koleno.
Áno prečo sa pýtate?
Muž sa pomaly postavil. Vyzeral na päťdesiat rokov, šediny v vlasoch, unavené oči.
Hľadám vás už dva dni.
Srdce mi akoby zastalo.
Z akého dôvodu?
Podal mi obálku.
Toto patrí vám.
Obálka bola ťažká. Opatrne som ju otvoril. Vo vnútri bola stará fotografia. Bolo na nej jasne vidieť mňa oveľa mladšiu. Stál som na autobusovej zastávke, v ruke knižka, na pleci batoh. Pamätal som si ten deň. Bolo to skoro pred dvadsiatimi rokmi.
Odkiaľ máte tú fotku? opýtal som sa.
Muž sa smutne usmial.
Od môjho brata.
Žalúdok mi stiahol.
Ja nemám brata.
Nie nie vášho.
Ukázal na fotografiu.
Môj brat vás odfotil.
Sadol som si na lavičku, lebo mi prišlo nevoľno.
Prečo?
Dávam vám ju, lebo vtedy bol do vás zamilovaný.
Nastalo ticho. Z ulice sa ozýval ruch áut a vzdialený štekot psa.
Nikdy som ho nevidel, povedal som potichu.
Videli ste ho.
Kedy?
Muž si prisadol.
Stával každý deň ráno na tej istej zastávke.
Snažil som sa rozpamätať. Chladné rána. Ľudia s kelímkami kávy, autobusy.
Bol tam muž v tmavej bunde s fotoaparátom? spýtal sa.
V tej chvíli som si spomenul. Muž, ktorý len stál trochu bokom. Niekedy čítal noviny. Niekedy sledoval okoloidúcich.
Áno zašepkal som.
Muž prikývol.
To bol on.
Znovu som sa pozrel na fotografiu.
Prečo mi to dávate až teraz?
Mĺkvo mlčal.
Brat mi zomrel minulý týždeň.
Pevne som zvieral fotku v rukách.
A nechal mi toto?
Áno.
Vytiahol ešte menší lístok z obálky. Rozprestal som ho. Písmo bolo starostlivo upravené.
Ak ju niekedy nájdeš, povedz jej, že bola najkrajšia vec, akú som každé ráno videl.
Oči mi zvlhli.
Niekedy prechádzame okolo ľudí, čo nám zmenia život nevšimnení. Bez toho, aby sme si ich zapamätali.
Pozrel som na muža vedľa seba.
Prečo mi nikdy neprehovoril?
Smutne sa usmial.
Myslel si, že ste príliš šťastná, aby vás vyrušoval.
Znova ticho.
Držal som tú fotografiu a snažil sa vybaviť si jeho tvár, ale nedarilo sa mi.
Niekedy je najčudnejší pocit zistiť, že ste boli pre niekoho spomienkou
a pritom ste o tom nikdy netušili.
Povedzte úprimne
Ak by ste zistili, že niekto na vás myslel roky bez toho, aby vám to povedal, chceli by ste sa to dozvedieť skôr?
