Keď som sa vrátila z obchodu, na lavičke pred panelákom sedel muž, ktorého som nikdy predtým nevidela. Držal v rukách starý hnedý papierový obal, ktorý sa pomaly jemne hýbal v jeho dlaniach. Jeho pohľad sa na mňa uprel hneď, ako som sa priblížila, a s očami, ktoré vyzerali ako keby sa stratili v iných realitách, sa spýtal:
Vy ste Radomíra?
Zastavila som. Taška s nákupom sa mi zahákla o koleno, akoby ma neviditeľná ruka jemne brzdila. Áno… prečo?
Pomaličky vstal. Vyzeral na päťdesiat, šedivé vlasy, oči plné unavených krajín. Hľadám vás už dva dni.
Srdce mi jemne poskočilo, zatúlalo sa niekam do hrude.
Prečo?
Podal mi ten obal, akoby bol v ňom ukrytý kúsok jeho spomienok.
Toto by malo patriť vám.
Obal bol záhadne ťažký, skoro akoby obsahoval čas. Opatrne som ho otvorila. Vo vnútri bola stará fotografia. Som na nej ja. Omnoho mladšia, stojím na zastávke pri bratislavskom moste, kniha v ruke, batoh na pleci. Ten deň si pamätám ako zvláštny zápach jari, takmer pred dvadsiatimi rokmi.
Kde ste toto vzali? opýtala som sa.
Muž sa smutne pousmial, ako keby sa jeho úsmev topil v mláke. Od môjho brata.
Žalúdok mi zatúžil po teple, ktoré v miestnosti nebolo.
Ja nemám brata.
Nie… nie vášho.
Ukázal na fotografiu. Môj brat vás odfotil.
Sadla som si na lavičku, lebo sa mi hlava premenila na lietajúci balón.
Prečo?
Pretože vtedy bol do vás zamilovaný.
Chvíľu zostalo všetko v tichej hmle. Z ulice prichádzalo vzdialené dunenie áut a niekde za stromami štekal pes. Nikdy som ho nevidela povedala som ticho.
Videli ste ho.
Kedy?
Muž si prisadol ku mne, akoby sa s lavičkou stalo niečo neobyčajné. Každé ráno na tej istej zastávke.
Začala som pátrať vo svojich spomienkach, v studených ránach, v pohároch s kávou. Autobusy, mlčení ľudia. Bol tam muž v tmavej bunde s fotoaparátom? opýtal sa.
Vtedy mi preletela hlavou postava, ktorá vždy stála trochu na okraji, občas čítala noviny, občas len sledovala ľudí a možno ich počítala.
Áno… zašepkala som.
Muž prikývol. To bol on.
Znovu som pozrela na fotografiu, jej rohy už poznali mnoho dní. Prečo mi dávate toto teraz?
Zamyslel sa, dlho hľadal slová v tichu. Môj brat zomrel minulý týždeň.
Stisla som fotografiu v rukách, akoby sa jej život vtesnával do dotyku.
A toto tu nechal?
Áno.
Z obalu vytiahol ešte niečo, malý lístok, ktorý sa ledva držal reality. Rozložila som ho. Písmo bolo precízne a skryté v rôznych snových labyrintoch.
Ak ju raz nájdeš, povedz jej, že ona bola najkrajšia vec, ktorú som každé ráno videl.
Oči sa mi naplnili hmlou. Niekedy kráčame popri ľuďoch, ktorí menia náš svet, pričom o tom vôbec nevieme. Nikdy si ich nezapamätáme, nikdy netušíme, že existovali.
Pozrela som na muža vedľa seba. Prečo sa so mnou nikdy nerozprával?
Zasmial sa smutne, veselým smútkom. Myslel si, že ste príliš šťastná na to, aby vás vyrušoval.
Ticho sa rozplynulo do noci. Držala som fotografiu a snažila sa rozpamätať na jeho tvár, ale nevedela som. Niekedy je najpodivnejší pocit zistiť, že ste boli niečím spomienkou… a nikdy ste to nevedeli.
Chcete mi povedať úprimne… Ak by ste sa dozvedeli, že niekto na vás myslel celé roky bez jediného slova, chceli by ste to vedieť skôr?
