Len čo sa vrátim domov, susedka ma osloví trochu podráždeným hlasom: Vo vašom byte každý deň vykrikuje nejaký muž, už to máme všetci plné zuby. Ako je to možné, keď bývam sama?
Na druhý deň sa rozhodnem neísť do práce a namiesto toho sa skryjem pod posteľ. Presne o 11:20 cudzí muž otvorí dvere vlastným kľúčom a to, čo urobí, ma úplne ochromí strachom. 🫣
Keď sa vraciam domov, susedka už čaká pri dverách.
Je u vás doma cez deň príliš hlučno, povie. Stále tam niekto mužský kričí.
Zostanem prekvapená.
To nie je možné, poviem jej. Cez deň tu nikto nie je. Som sama a stále v práci.
Pokrúti hlavou.
Počula som to viackrát. Okolo poludnia. Mužský hlas. Klopala som, ale nikto mi neotvoril.
Snažím sa usmiať a poviem, že som asi nechala zapnutý televízor. Odíde, ale jej slová mi vrtnú hlavou.
Keď vojdeme do bytu, okamžite cítim nepokoj. Prejdem izby všetko je na svojom mieste, dvere a okná zamknuté, nič nechýba, žiadne známky násilia. Hlava vraví, že všetko je v poriadku, ale vnútro je napnuté ako struna.
V tú noc ledva spím.
Ráno sa rozhodnem konať. Volám do práce a poviem, že som chorá. O 7:45 zámerne vyjdem von pred dom, aby ma susedia videli. Nasadnem do auta, prejdeme pár metrov, potom ho potichu odparkujem a vrátim sa cez bočné dvere. V spálni vlezem pod posteľ, zatiahnem prikrývku a čakám, aby ma nebolo vidno.
Čas sa vlečie a ja začínam uvažovať, či už nestrácam rozum. Okolo 11:20 však skutočne počujem, ako sa hlavné dvere otvoria.
Niekto kráča chodbou, istým a zvyknutým krokom, akoby tam bol doma. Topánky tichučko šuchocú po podlahe ich rytmus mi pripomína niečo známe.
Zastaví sa v spálni.
A vtedy počujem mužský hlas hlboký, podráždený:
Zase si tu nechala neporiadok
Povie moje meno.
Ten hlas poznám až príliš dobre. Zalapám po dychu, keď mi dôjde, kto je ten záhadný neznámy. Pokračovanie v komentári
Pravdu sa dozviem až neskôr, keď už je všetko za mnou.
Majiteľ bytu počas mojej neprítomnosti do môjho bytu pravidelne chodieval. Mal vlastné kľúče. Vedel presne, kedy odchádzam, kedy sa vraciam. Sama som mu to v rozhovoroch neuvážene spomenula.
Nechodil kradnúť ani rabovať. Neprehrabával veci, nehľadal cennosti. On tu jednoducho žil.
Vyzul si topánky v predsieni ako doma. Sadol si na gauč, zapol televízor, jedol moje jedlo z chladničky, využíval kúpeľňu, niekedy si dokonca ľahol do mojej postele.
Poznal, kde čo je, pretože on vyberal nábytok, keď byt pripravoval na prenájom. Preňho to vždy zostalo jeho územím.
Len čo sa vrátim domov, susedka hovorí: Vo vašom byte každý deň kričí nejaký muž, už nás to otravuje. Ale ako, keď bývam sama?
Cítil sa oprávnený.
Niekedy rozprával nahlas sám pre seba. Komentoval môj neporiadok, zvyky, oblečenie, ktoré nechávam na stoličke. Rozčuľovalo ho, že sa o byt nestarám, ako by sa patrilo. Jeho hlas počuli susedia a preto sa sťažovali.
Vedel, ako sa volám. Poznal moje zvyky. Vedel, že sa nevrátim skôr ako večer.
Nečakal, že ho začujem práve ja.
Keď ho prišla polícia odviesť, bol úprimne prekvapený. Tvrdil, že na tom nie je nič zvláštne. Veď byt je predsa jeho. Kľúče má. A iba chcel skontrolovať, či je všetko v poriadku.
Odvtedy už nikdy nebývam v prenajatej izbe bez toho, aby som si v ten istý deň nezmenila zámky.
