Keď som otvoril šatník v hotelovej izbe, v kufri mojej manželky som našiel šaty, ktoré som nikdy predtým nevidel. Boli to hodvábne, tmavomodré šaty, starostlivo zložené medzi jej blúzkami a sakami. Vedľa nich ležala drobná kartička z dámskeho butiku. Normálne nie som zvedavý typ, ale tieto šaty rozhodne neboli jej.
Hotel bol luxusný, prišli sme sem kvôli firemnej akcii jej firmy, každoročnej galavečeri. Zrkadlá na chodbách sa ligotali, koberce boli mäkké a z reštaurácie dolu sa šírila vôňa drahých jedál a sektu.
Pozrel som sa na tie šaty ešte raz. Veľkosť bola menšia než akú moja manželka bežne nosí.
V tej chvíli vošla Jana do izby.
Ešte sa chystáš? spýtala sa, keď si rozväzovala šál okolo krku.
Držal som šaty v rukách.
Na okamih stuhla.
Len sekundu. Ale stačilo to.
Čie sú tieto šaty? spýtal som sa čo najpokojnejšie.
Pomaly ku mne pristúpila.
To nie je tak, ako si myslíš.
Táto fráza vždy znamená presne to, čo si myslíš.
Kúpil si niekomu šaty, povedal som, ale nie sú pre mňa.
Jana si povzdychla.
Martina, prosím, nezačínaj s tým teraz. O chvíľu musíme ísť dole.
Zaujímavé, odvetil som ticho. Takže problém je drama, nie tie šaty.
Pozrela smerom ku dverám, akoby jej mohol chodba zachrániť.
Je to darček.
Pre koho?
Neodpovedala hneď.
A to bola odpoveď.
V izbe zavládlo ticho, len klimatizácia ticho hučala.
Ako dlho? spýtal som sa.
Martin
Ako dlho?
Na tom nezáleží.
Pozrel som sa znova na šaty. Materiál bol chladný, hladký.
Takže si ich oblečie dnes večer?
Mlčala.
Na tú istú akciu, kde budem sedieť pri tebe?
Jana stisla pery.
Nemalo to takto dopadnúť.
Ale dopadlo.
Oporiadne som vložil šaty späť do kufra a opatrne zapol zips.
Kto to je?
Kolegyňa.
Samozrejme.
Zobral som si tašku z postele a začal si obuť topánky.
Kam ideš? spýtala sa.
Na recepciu.
Pozrela na mňa zmätene.
Naozaj?
Samozrejme.
Otvoril som dvere izby.
Som zvedavý, ktorá žena si tie šaty oblečie.
O desať minút sme už boli vo veľkej sále hotela. Krištáľové lustre, hudba, ľudia v spoločenskom oblečení.
Pri jednom stole sedela mladá žena s dlhými blond vlasmi. Mala na sebe tmavomodré šaty. Tie isté.
Keď nás zbadala, na Janu sa jemne usmiala.
V tej chvíli mi bolo všetko jasné. Nebolo to žiadne utajované tajomstvo niekde v kúte. Bolo to niečo, o čom už tu pravdepodobne každý dávno vedel.
Prišiel som k ich stolu.
Žena tam pôsobila sebaisto.
Dobrý večer, povedala.
Pozrel som sa na jej šaty.
Pristanú ti.
Široko sa usmiala.
Ďakujem.
Jana stála vedľa mňa ako človek, čo čaká búrku.
Zložil som si obrúčku a položil ju na stôl vedľa pohára s vínom.
Darčeky vždy povedia pravdu, povedal som potichu. Len niekedy prídu k nesprávnemu človeku.
Potom som sa otočil a vybral sa smerom k východu zo sály.
Ako som kráčal, za sebou som počul šepoty a pohnuté stoličky.
Ale zvláštne bolo, že som sa po prvýkrát po dlhej dobe necítil ponížený.
Len slobodný.
Povedzte mi úprimne je bolestivejšie zistiť neveru tajne, alebo pred všetkými?
