Keď som mala tridsať rokov, bola som tá žena, o ktorej všetci hovorili, že má celý svet pred sebou. Pracovala som na dobrej pozícii na Mestskom úrade v Nitre, bývala som sama v menšom podnájme na Sídlisku Klokočina, cestovala som, kedy sa mi zachcelo, a cez víkendy sme sa s kamarátkami stretávali išli sme na halušky do reštaurácie, do kina alebo na tancovačku do centra.
V tom čase som žila vo vzťahu s Petrom. Boli sme spolu takmer päť rokov. No zakaždým, keď Peter spomenul, že by sme niekedy mohli mať dieťa, prebehol mi po chrbte mrazivý pocit. Povedala som mu, že sa nevidím v role s prebaľovaním a prebdenými nocami. A on potom rýchlo zmenil tému. Ja som bola sústredená na úspory, ďalšie tituly, dovolenky. Nie na materstvo.
V tridsaťsedemke som stretla Pavla. Myslela som, že to bude konečne vážne, ale mal dcérku z predošlého manželstva čo pre mňa bola príliš veľká zodpovednosť. Raz navrhol, aby sme začali bývať spolu, ale hneď povedal, že by ešte jedno dieťa chcel. Zľakla som sa a jednoducho prestala odpovedať na správy, kým nepochopil.
Pamätám si, ako mi sestra Monika raz povedala: Raz oľutuješ, že si nechala dobrého chlapa len preto, že sa bojíš byť mamou. Ja som sa zasmiala zdalo sa mi, že to dramatizuje.
V štyridsaťpäťke som bola na vrchole kariéry.
Dostala som povýšenie, zárobky som mala pekné, cestovala som po Európe, kúpila si svoje prvé auto, dokonca som celú obývačku sama premaľovala. Bola som na seba hrdá.
No keď som oslavovala ďalší malý úspech, videla som kamarátky s ich ratolesťami v škôlke, v škole, na súťaži, na folklórnom vystúpení. Hovorila som si: Preboha, aký chaos… ja by som to nevydržala. Bola som presvedčená, že mám omnoho pokojnejší život.
V päťdesiatdvojke Moniku zaskočila choroba a musela ísť na operáciu. Jej deti boli pri nej neustále striedali sa pri nej, vybavovali papiere, nosili jedlo a boli oporou. Ja som sa cítila úplne nepotrebná.
Nemala som komu zavolať, keby sa podobné niečo stalo mne.
Sedela som sama v nemocničnej čakárni a po prvý raz mi napadlo: A čo ak raz budem na jej mieste? Kto príde za mnou?
Vtedy sa objavila prvá ľútosť. Maličká, tichá… ale zakorenila sa.
V šesťdesiatke mi zomrela mama. A všetko zostalo na mne: papiere, vybavovanie, pohreb, účty, vypratanie jej bytu v paneláku v Topoľčanoch.
Sesternice síce pomohli, ale každý mal svoje deti, rodinu, prácu.
V tú noc som spala sama, obklopená igelitovými taškami s jej šatami. Prvýkrát som si naplno uvedomila to, čo som nechcela vidieť:
Nebolo nikoho, kto by ma skutočne potreboval.
Nebolo nikoho, kto by sa na mňa spoliehal.
Nebolo nikoho, kto by rozhýbal tú mlčavú prázdnotu.
A prvýkrát mi prebehlo hlavou, že možno by som bola dobrou mamou.
Nedele sa stali ťažkými. Sestri a ich rodiny sa schádzajú deti, vnúčatá, zaťovia, nevesty. Ich domy sú plné kriku, smiechu, života.
Ja sedím potichu bokom, neprehliadnuteľná, no stranou.
Nie preto, že ma vylúčili, ale preto, že nemám svoju rolu v tom kruhu.
Som teta, sestra, nikdy však mama.
Vianoce sú ešte ťažšie.
Každý má svoju rodinnú večeru.
Ja som hosť. Nikdy hostiteľ. Nikdy stred niečieho sveta.
Dnes, keď mám šesťdesiatsedem, vstávam sama, jem sama, nakupujem aj platím sama. Nie je to tragédia.
Je to len pravda.
Keď mi je zle, vezmem si taxík do nemocnice, sedím sama v čakárni s kabelkou v lone. Nikto sa nespýta, ako sa mám.
Keď ma niečo rozosmutní nikto to nepostrehne.
Keď sa mi niečo podarí ako vtedy, keď som splatila dom nemám to s kým osláviť.
Niekedy postávam pri okne a pozerám, ako susedom prichádzajú deti či vnúčatá.
Mne také návštevy nechodia.
Nemám komu zanechať svoje veci.
Nemám komu rozpovedať svoj príbeh.
Neľutujem, že som nešiel podľa toho, čo odo mňa čakal svet.
Ľutujem, že som až príliš neskoro pochopila, že život má svoje hranice.
Áno, každý si môže žiť po svojom
Ale keď pribúdajú roky, zostane vám už len jedno želanie:
mať niekoho, o koho sa môžete oprieť.
