Keď som mala pätnásť, moji rodičia sa rozhodli, že určite potrebujú ďalšie dieťa. Celá zodpovednosť za môjho brata a domáce práce padla na moje plecia. Nemala som čas na domáce úlohy a za zlé známky som dostávala tresty. Najhoršie však bolo ešte len prísť: Kým tvoj brat nedokončí školu, ani sa neopováž myslieť na chlapcov! prísne povedal otec. Musela som urobiť radikálne rozhodnutie.
Keď som mala pätnásť, rodičia sa rozhodli, že ďalšie dieťa je absolútne nevyhnutné. Tak sa narodil môj brat. Všetci mi gratulovali a želali mi to najlepšie, ale ja som nemala vôbec náladu na oslavy. Nerada sa k tejto spomienke vracam, no zdieľam ju s vami.
Mama sa tešila, že má dcéru, nie pretože ma milovala, ale pretože som bola zadarmo opatrovateľka. Keď môj brat Jakub mal rok, zo dňa na deň s ním prestala chodiť na materskú a začala pracovať na plný úväzok. Babka k nám chodila ráno, a keď som prišla zo školy, buď spala, alebo už bola doma. Brat bol v mojich rukách. Vtedy veľa plačal a ja som ho nevedela upokojiť.
Nemala som čas sama na seba. Musela som mu meniť oblečenie, kúpať ho, kŕmiť a vždy pripraviť čerstvé jedlo. Keď rodičia večer prišli domov a videli špinavé riad alebo nevyžehlené oblečenie, začali nadávať, že som lenivá a príživníčka. Potom som si väčšinou sadla k domácim úlohám, lebo predtým na ne nebol čas. V škole to nešlo dobre. Učitelia mi zo sústrasti dávali len trojky, za čo som dostávala ešte väčšie pokarhania.
Práčka perie, umývačka umýva, a čo ty robíš celý deň?! Asi len myslíš na zábavu!
Otec na mňa kričal a mama poslušne prikyvovala. Akoby zabudla, aké je to straviť aspoň pár hodín s nepokojným dieťaťom a ešte stihnúť domáce práce.
Práčka síce perie, to je pravda. Ale stále ju treba zapnúť, veci zavesiť a to z predošlého dňa vyžehliť. Umývačku som cez deň nesmela zapínať spotrebovala príliš veľa elektriny, a riad pre deti som musela umývať len ručne. Nikto mi nezávidel každodenné umývanie podláh, pretože Jakub bol veľmi aktívny, plazil sa a behal všade možne.
Trochu sa uľavilo, keď išiel brat do škôlky. Rodičia trvali na tom, aby som ho vyzdvihla a nakŕmila, keď prídem domov. Aspoň som mala pár hodín popoludní pre seba. V škole som sa viac snažila a dokončila sa bez trojok.
Snívala som o tom, že budem študovať biológiu. Bolo to jediné odvetvie, ktoré ma zaujímalo a ktoré mi išlo, ale rodičia tento výber nepodporili.
Vysoká škola je v centre mesta, budeš cestovať hodinu a pol tam. A kedy prídeš späť? Jakuba treba vyzdvihnúť a potom sa oňho postarať. Ani na to nemysli!
Rodičia neustúpili, takže ďalšie štúdium bolo rozhodnuté za mňa. Najbližšie k bytu bola odborná škola pre kuchárov, kde som sa učila na cukrára. Prvé polrok si sotva pamätám bola som, ako sa dnes hovorí, v úplnom útlme. No potom som sa do toho vrhla. Začalo sa mi páčiť pečenie tort, príprava cukrovia a rôznych dezertov.
Od druhého ročníka som pracovala na čiastočný úväzok cez víkendy v kaviarni blízko nášho bytu. Spočiatku sa rodičia sťažovali, že nie som doma, ale aspoň som si obhájila tento osobný čas. Po škole ma zamestnali na plný úväzok.
Čoskoro prišiel do našej kaviarne nový šéfkuchár. Začali sme sa stretávať neskoro večer, a znova začali rodičia nadávať a zlob
