Keď sme sa s mamou vracali z trhu, všimla som si ho ako prvá.
Nesedel pod lavičkou ako unavené alebo túlavé psy zvyknú, ale priamo na sedačke pri zastávke. Sedel ako človek pokojne, s istotou, pozorne. V snežnom svetle žmúril oči na cestu, občas zdvihol hlavu a prešiel pohľadom chodcov, akoby niekoho hľadal. Neprebiehal, neštekal, nešiel za nikým len sedel a čakal. Bolo to zvláštne takmer ľudské.
Mami, pozri! potiahla som ju za rukáv. Šteniatko!
Bolo malé, vychudnuté, s veľkými ušami, trochu šilhavé a nemotorné ako tínedžer, ktorý ešte neovláda svoje dlhé končatiny. Najviac ma však upútali jeho oči unavené, ale nevypálené. V nich bol hlboký výraz, niečo, čo sa nedá opísať slovami, ale človek to hneď cíti.
Mama ho premerala pohľadom a unavene si povzdychla:
Neber ho. Pravdepodobne má blchy. Nemá očkovania. Do autobusu ho nezoberieme. Keď odídeme, on tiež pôjde.
Ale prišiel autobus, potom ďalší a on stále sedel. Presúval sa z labky na labku, obzeral sa, ale neodchádzal. Akoby len čakal. Akoby si vyberal niekoho z davu. A keď sa na mň
