Dar ani neskôr znamenal návrat!
Keď som mala osemnásť, snívala som, že som tehotná. Mama s otcom ma v tom snovom svete nepodporili, vraveli, že je priskoro na dieťa. Môj muž, ktorý sa v sne volal Peter, bol v armáde, jeho hlas sa ozýval len cez zvláštny telefón, nejasný ako hmla nad Dunajom. Babky z oboch strán rozprávali jednotne, ich slová plynulo odtekali ako Váh:
Dieťa je tvoja starosť.
Nechcem sa teraz starať o tvoje dieťa povedala mi mama, hlasom ako ozvena v Bratislavskom podchode.
A svokra, slová stratené medzi prerobenými obkladmi, mlčala. Zrazu som bývala u tety Anny v Nitre. V snoch mala tridsaťosem, nemala deti, celý život obetovala práca v knižnici, kde knihy šepkali medzi sebou o minulosti.
Otcovu a maminu prísnosť neodsudzovala:
Rozumiem im, snívala som, že doba, keď si sa narodila, bola tvrdá ako železničným poľom. Otec v snoch v noci vykladal vagóny, aby doniesol domov zopár eur.
V realite už mali dostatok, otec vysoký plat, byt v Petržalke a mama pracovala v škole. Teraz som v snoch čakala dieťa.
Naozaj im na tom nezáleží? pýtala som sa tety.
Chcú žiť pre seba. Nesúď ich. Raz sa rozjasní a budú zasa pri zmysloch, hovorila mi hlasom pohľadnice z Banskej Štiavnice.
Zbalila som si veci do starého kufra a nasťahovala sa k tete.
Snívala som, že keď sa Peter vrátil z armády, syn Ján už mal rok a pol. Svokra nikdy neprišla pozrieť vnúčika a moji rodičia ma navštívili len dvakrát. Peter začal pracovať ako automechanik, chcel doštudovať, ale nešlo to. Bývali sme stále u tety, kým syn nezačal chodiť do škôlky a ja som si našla prácu v kaviarni.
Teta sa musela presťahovať do inej časti mesta, a tak sme si prenajali malý byt v Prešove. V sne zomrela babka z manželovej strany, svokra predala byt a sama si všetko prerobila, kupovala si, za eurá, čo chcela. Peter ju prosil, aby byt nepredala, ponúkol jej, že bude platiť mesačne a nakoniec byt odkúpi, ale nepodarilo sa mu ju presvedčiť.
Prečo by som mala obetovať svoje záujmy a život? Už dávno túžim po prerábke. Chcete to spraviť za mňa? odpovedala svokra ako práskajúci oheň v krbe.
O päť rokov neskôr sa narodila naša dcéra Lívia, v sne s menom, ktoré znie len v slovenskom jazyku. Vedeli sme, že potrebujeme svoj domov. Peter začal pracovať v Rakúsku. Šetriť na byt však bolo ako zbierať kvapky v studni. Stále som bývala s deťmi v prenajatom byte.
Mama zostala sama v trojizbovom byte v Žiline, otec sa rozviedol už pred dvoma rokmi, ale miesto pre vlastnú dcéru a vnúčatá tam nenašla. Ani u svokry som nemohla bývať, neustále prerábala a neponáhľala sa mi pomôcť.
Peter v snoch pracoval v zahraničí. Po pár rokoch sme si konečne kúpili vlastný byt v Košiciach, bez jedinej pomoci.
Teraz náš syn končí ôsmu triedu, dcéra je druháčka. V snovom svete dokonale poznajú hodnotu peňazí, každý cent sme šetrili. Problémy pominuli, každý máme auto, každé leto ideme k moru sem-tam k Jadranu, kde more šumí slovenské piesne.
Jediná osoba, ktorej naozaj ďakujeme, je teta Anna. Volá, keď potrebuje, a my vždy pomôžeme.
Naši rodičia zažili zlé časy. Mama prišla o prácu, nedávno volala a prosila o pomoc, ale odmietli sme. Svokra je v podobnej situácii, išla do dôchodku, nechcela žiť skromne, minula všetky peniaze z predaja bytu už pred rokmi. Peter odmietol pomôcť, radil jej predať veľký byt, kúpiť jednoposchodový, kde by sa vošiel do pokoja.
Ja a Peter nikomu nič nedlhujeme. Svoje deti vychovávame inak, než to robili na nás naši rodičia. Pomáhame im, ako vieme. Verím, že raz nám budú oporou, keď budeme starí a unesení v ďalšom sne.
