Ty už zase k nej?
Alžbeta prebodla pohľadom manžela. Ján si pokojne viazal topánky.
K deťom, Alžbka. K deťom, nie k nej, zamrmlal Ján, kývajúc hlavou. Koľko krát to máme riešiť?
Alžbeta mlčala. Perky sa jej stiahli do úzkej čiary. Chcela povedať toľko vecí, ale slová uviazli niekde v hrdle, tvoriac bolestivú hrudku.
Pred svadbou ti to nevadilo, pokračoval Ján, vstávajúc a berúc si bundu z vešiak. Vedela si, že mám deti. Hneď som ti to povedal. Tvrdila si, že to chápeš. A teraz čo? Hysterické scény? Výsluchy?
Alžbeta zatnula zuby ešte viac. Ján si hodil bundu na plecia a bez čakania na odpoveď vyšiel von. Zámok zaklkol a ona ostala sama.
Trvalo niekoľko sekúnd, kým sa Alžbeta vedela pohnúť z miesta. Nohy ako by boli z olova. Klesla na gauč v obývačke. Zapnula nejaký hlúpy seriál. Len nejaký zvuk, aby utíšila myšlienky.
S Jánom boli spolu tri roky. Dva z nich ako manželia. A áno, vedela to od začiatku. Rozvod. Dve deti. Chlapec a dievčatko. Ján jej o nich povedal na treťom rande. Vtedy sa Alžbeta usmiala. Povedala, že to nie je problém. Že to chápe. Že deti nie sú prekážka.
Teraz tie slová zneli naivne, hlúpo.
Alžbeta si zakryla oči dlaňou a zhlboka sa nadýchla. Zadržiavať slzy bolo čoraz ťažšie. Hruď ju svieralo, akoby na ňu tlačila neviditeľná doska.
Časom to bolo nesnesiteľné. Dvakrát do týždňa. Vždy v utorok a sobotu. Ján odchádzal do bývalej manželky domov. Tvrdil, že ide za deťmi. Ale zostával tam na večeru. Trávil čas s bývalou ženou. So Zuzanou.
Alžbeta vedela, že je to hlúposť. Dôverovala manželovi. Alebo sa aspoň snažila seba presvedčiť. No niečo vo vnútri jej hovorilo, že sa blíži katastrofa. Nejaka nejasná predtucha, od ktorej sa jej robilo zle.
Keď Ján odišiel, Alžbeta ostala sama v byte. Poddávala sa sebaponižovaniu. Vyčítala si, že nedokáže pevne stáť za svojím názorom. Že podlieha manželovým sľubom. Že mlčí, keď mala kričať.
Schmatla telefón a rýchlo napísala kamarátke:
Zase je u nej.
Telefón zavibroval prichádzajúci hovor. Eva.
Haló, zdvihla Alžbeta, snažiac sa, aby jej hlas netriasol.
Albika, čo to robíš? Eva nechodila okolo horúcej kaše. Koľko toho ešte budeš znášať? Podvádza ťa. Je to jasné.
Nie, Evka, ty tomu nerozumieš, začala Alžbeta, ale kamarátka ju prerušila.
Rozumiem úplne dobre. Dvakrát do týždňa odchádza k bývalej žene. Zostáva tam do noci. A ty mi budeš hovoriť, že tam hrajú s deťmi stavebnicu?
Alžbeta si prešla rukou po tvári. Vedela, že Eva má pravdu. Ale povedať to nahlas znamenalo priznať, že jej manželstvo je fraška.
Hovorí, že medzi nimi nič nie je, šepkala Alžbeta. Že tam chodí len kvôli deťom.
Bože, ty si taká naivná, vzdychla si Eva. Albika, prosím ťa. Otvor oči. Normálni chlapi netrávia pol večera u bývalých žien. Normálni chlapi si berú deti k sebe, idú sa s nimi prejsť a potom ich odvezú späť. A tvoj sedí u nej v kuchyni, je jej halušky a pravdepodobne ju drží za ruku, keď deti nevidia.
Evka, dosť, zovrela Alžbeta telefón.
Dosť? Dobre. Ale zapamätaj si moje slová. Ešte s ním zješ aj mydlo. A keď sa to stane, nehovor, že som ťa nevarovala.
Rozhovor skončil. Alžbeta uprela pohľad na strop. Na televízii sa niekto hlasno smial. Ale jej to bolo jedno.
Ján sa vrátil skoro o polnoci. Alžbeta počula, ako sa manžel v predsieni prezlieka. Ako ide do kúpeľne. Ján si ľahol vedľa nej a ona okamžite zacítila vôňu cudzích parfémov. Sladkých, pret
