Keď všetko nie je také, ako sa zdá
Zuzana išla z práce autobusom, opretá čelom o okenné sklo. Kvapky dažďa stekali po skle, rozmazávali svet za oknom, akoby bol neskutočný. “Presne ako môj život. Budúcnosť je rozmazaná a nejasná. A z toho mi je trochu strach.” Zuzana zatvorila oči. Spod rias jej vykĺzli slzy.
“To sú mladí. Sedia, akoby okolo nebol nikto. A starší ľudia stoja,” ozval sa nad ňou ženský hlas plný odsudku a hnevu na celý svet.
Zuzana otvorila oči a uvidelac pred sebou mohutnú ženu s nepríjemným výrazom. Jej oči vŕtali do Zuzany ako vrtáčky.
“Sadnite si, prosím,” povedala Zuzana a vstala.
“Samozrejme, sadnem si. Keby som si nevydupala, nikto mi miesto neuvolní,” zamrmlala žena.
Zuzana sa s ťažkosťou pretiahla medzi ženou a sedadlom. Stála pri dverách a počula, ako sa všetci zhovárajú o nevychovanej mládeži. Našli sa aj ďalší, ktorí jej pritakávali.
“Možno to má ešte horšie ako ja. Preto je taká nahnevaná,” pomyslela si Zuzana.
“Vystupujete?” ozval sa za ňou mladý hlas.
Zuzana sa otočila a spoznala svoju školskú kamarátku Katku.
“Zuzka! To je teda náhoda. Storočie sme sa nevideli…”
Zuzana nestihla odpovedať, lebo dvere autobusu sa prudko otvorili a dav ľudí ich vytlačil von.
“Tak som rada, že ťa vidím,” usmiala sa Katka.
Vyzerala sviežo a spokojne so životom. Zobrala Zuzanu pod pažu. “Ale nečakaj, že ťa pustím, kým mi neporozprávaš všetko.”
“Ja som tiež rada,” povedala Zuzana bez úsmevu. “Ale domov ťa nemôžem pozvať.”
“To nevadí. Poď ku mne, teda skôr k mojej mame. Ja už som vydatá, bývam inde. Idem ju práve navštíviť,” povedala Katka cestou.
“Katka, naozaj nemôžem. Inokedy,” zastavila sa Zuzana.
“Ani nepočúvaj. Viem, že keď povieš inokedy, budem čakať ďalších sto rokov. Poď, aspoň na polhodinku,” žiadostivo dodala Katka.
“Dobre, ale nebudeme dlho,” vzdala sa Zuzana.
“Čo, máš doma hordy príbuzných?”
“Nie. Len dcéra a muž.”
“Už som si myslela čo. Dcéra s mužom počkajú.” Katka rozhodne odvliekla Zuzanu popri jej dome ďalej ulicou.
“Mami, pozri, koho som priviedla!” slávnostne oznámila Katka.
Jej matka, keď uvidelac Zuzanu, radostne tlieskla. V škole boli kamarátky nerozlučné. Prvý čas po škole Katka Zuzanu stále volala, chcela sa stretávať. Ale Zuzana mala iné starosti.
Zamilovala sa ako blázon. Každý deň počúvala od svojej matky, aby sa nevdávala. “Čo si v ňom našla? Boxer. Aká to je profesia – mlátiť jeden druhého päsťami? Stále zlomený nos, alebo ešte horšie. Zamysli sa, dcéra…”
Katkina matka začala stavalac na stôl šálky na čaj.
“Mami, nechaj nás trochu pokecať,” požiadala Katka.
“Jasné, jasné. Rozumiem.” Matka vyšla z kuchyne.
“Tak mi už porozprávaj. Hneď som poznala, že niečo nie je v poriadku. Poď, poď, vypovedz sa. Možno ti viem pomôcť.”
Zuzana nebola pripravená sa rozprávať. Ale Katka sa na ňu pozerala s takým úprimným súcitom, že postupne všetko vysypala.
“Takže si sa za toho tvojho Juraja predsa len vydala? Pamätám, ako si do neho bola zamilovaná.”
“Áno. S mamou sme sa kvôli nemu stále hádali. Vieš, ona mi stále dávala teba za príklad. Hovorila, že si sa v živote dobre uchytila, lebo si rozumná a premýšľavá. A mňa volala romantickou Turgenievovou slečnou,” povedala Zuzana bez zášti.
“To poznám Táňu Petrovú,” pousmiala sa Katka. “Ešte učí v škole?”
“Áno.” Zuzana sa prvýkrát usmiala.
Katka bola blonďavá, s pravidelnými črtami tváre, štíhla, o čosi vyššia ako Zuzana. Zuzana mala okrúhly obličaj, hnedé kučeravé vlasy a naivný pohľad modrých očí. Naozaj Turgenievova slečna, veriaca vo večnú lásku a ochotná pre ňu obetovať všetko. Lenže teraz vyzerala unavene a schudnuto, a jej modré oči stratili lesk.
“Najprv bolo všetko v poriadku, ale počas kvalifikácie na majstrovstvá Slovenska dostal Juraj úder do hlavy. Ešte k tomu mal mŕtvicu…” Zuzana mávla rukou. “Lekári nedávali žiadne prognózy. O športe už nemohla byť reč. Ja som už vtedy bola tehotná. Neviem, ako som nedonosila.”
Potom porodila a s dcérkou na rukách ošetrovala Juraja. Keby nie jej matka, nezvládla by to. Auto predali, peniaze boli potrebné. Po pol roku od pôrodu sa vrátila do práce. Mama sa starala o dcéru. Teraz má už šesť rokov. Presná kópia Juraja.
Trvalo roky, kým sa spamätac. Už ani nedúfala, že Juraj bude aspoň chodiť. Ale zvládol to. Šport bol už preňho minulosťou. Nedokázal nič iné, len boxovať. Teraz mu nevyhovuje práca, alebo nemá vzdelanie, alebo ho nechcú kvôli úrazu. Ťažko to znáša, že nemôže pracovať. Stal sa podráždeným a uzavretým. S dcérou sa aspoň trochu uvoľňuje… Zuzana sa odvrátila, aby skryla slzy.
“S prácou ti môžem pomôcť.” Katka pritlačila ruku Zuzane. “Vlastne to vyskúšam hneď. Keď prídem domov, porozprávam sa s manželom. Nie je to žiadny magnát, ale má vlastnú firmu s partnerom. Tvoj muž by mohol byť strážnikom? Netráp sa, kamarátka, nejdeme ťa nechať vo väzbe.” Katka ju poklepla po pleci.
“Vďaka, Katka. Dobré, že sme saA než sa Zuzana stihla spamätať, Katka už vyťahovala telefón a volala manželovi, aby všetko zariadil, lebo kamarátke sa pomáha vždy, nie len keď sa to hodí.
