Keď sa vlastné deti stanú cudzími: príbeh jednej matky
V mladosti, plnej energie a nádejí, som ja, Natália Petrovičová, venovala všetku svoju silu svojim deťom. Ľudia v mojom okolí ma varovali: „Nerozpúšťaj sa v nich úplne, nechaj si niečo pre seba.“ Ale ja som ich nepočúvala. Teraz, vo svojich 69 rokoch, som zostala sama a nemá mi kto podať pohár vody. Slová tých ľudí mi teraz znejú hlavou ako ozvena a trpko ľutujem svoje minulé správanie.
Môj manžel, Alexej, odišiel na večnosť, keď mal náš syn len štyri roky a dcéra šesť. Zostať sama s dvoma malými deťmi bolo skúškou. Pracovala som na dvoch miestach, aby som im zabezpečila všetko potrebné. Moja mama mi pomáhala, ale často mi pripomínala: „Deti potrebujú matku, nielen denný chlieb.“ Ale kto by nás bol vtedy živil, keby som ostala doma?
Snažila som sa nahradiť otca, obklopovala deti starostlivosťou a rozmaznávaním. Zdalo sa mi, že tak zastúpim prázdnotu po Alexejovej smrti. Deti vyrástli a každý si založil rodinu. Usilovala som sa byť dokonalou babičkou pre vnúčatá, neustále som sa dávala celej rodine.
Jedného rána som sa prebudila a necítila svoje nohy. S ťažkosťami som sa dostala k telefónu a zavolala synovi. Povedal, „Mama, teraz mám veľa povinností, nemôžem prísť.“ Dcéra nezdvíhala telefón. Zavolala som sanitku — prišli bez ďalších otázok.
V nemocnici mi diagnostikovali trombózu nôh. Lekári povedali, že tromby mohli odísť hocikedy, čo by mohlo skončiť smrteľne. Čakalo ma dlhé liečenie a prísny pokoj na lôžku. Prosila som deti, aby ma navštívili. Keď konečne prišli, priamo na izbe mi povedali: „Máme svoje starosti, nemôžeme sa o teba starať.“
Dcéra vysvetľovala, že mladší syn sa hlási na univerzitu a synova manželka ochorela na chrípku. Mysleli si, že bude lepšie, ak zostanem sama v nemocnici. Také „dôležité“ dôvody, aby nechali matku v ťažkom stave.
Po prepustení som sa vrátila do prázdneho bytu. Nemala som ani silu si pripraviť jedlo. Susedka, Anna Sergejevová, mi ponúkla pomoc za malú odmenu. Stali sme sa priateľkami a podporovali sme sa navzájom z našich skromných dôchodkov.
Teraz, keď sa pozerám späť, rozumiem: nadmerná opatera a rozmaznávanie nenahrádzajú pravú lásku a úctu. Nenaučila som svoje deti vážiť si a rešpektovať blízkych. V mladosti som zasiala zdanlivú všetkozvolenost’, v starobe žnem osamelosť.
Chcem apelovať na všetkých rodičov: nerozpustite sa úplne v deťoch, nezabúdajte na seba. Učte ich láske a úcte, nielen uspokojovaniu ich vrtochov. To, čo zasijete do ich sŕdc v mladosti, určí, čo zožnete v starobe.
