Ján pristavil auto pri starej päťposchodovej budove a zaparkoval tak, aby číslo auta nebolo vidno. Pohol pohľadom po ošarpaných balkónoch bez skla, po oknách ako slepých očiach. Moderné plastové rámy vyzerali ako čerstvé záplaty. Všetko dohromady pripomínalo dom bezdomovca – oblečený do toho, čo našiel v kontajneri.
Stratený medzi zakrpatenými stromami a ďalšími panelákmi, tento dom prežil viacero režimov a teraz dožíval, rovnako ako jeho obyvatelia.
Na Jána dýchala z tohto miesta taká bolesť, až mu cvílili zuby. Presne v takom dome strávil detstvo. A zúfalo chcel von. Neprišlo to samo – tvrdo pracoval, dobre študoval, dostal sa na správnu fakultu, potom na ekonómiu. Bez toho by nepostavil úspešný biznis.
Keď dosiahol všetko, čo chcel, presťahoval rodičov do lepšej štvrti. Kúpil im malý, ale moderný dom so záhradkou, kde pred vchodom rástli upravené kríky a kvety, zatiaľ čo za domom mama pestovala zeleninu. Bez práce by nevedela byť.
Ženy ho nemilovali len pre peniaze. Bol pekný, štedrý, vedel romanticky dvíhať nohy. Dvakrát sa už skoro oženil s dokonalými kráskami, ktoré svoju krásu “vylepšili” u plastických chirurgov. Ale potom si predstavil, ako by predstavil svoju skromnú mamu tejto dokonalej žene, ako by vyzerala ako sfalšovaný šperk vedľa diamantu… a vzdał sa toho.
Zuzana ho získala prirodzenou krásou a úprimným úsmevom. Samozrejme, sa zamiloval. Už po mesiaci ju zoznámil s rodičmi. Mama sa na dievča pozrela, jemne pokyvla a usmiala sa.
Kto by odolal takej čistote a pokojnej povaze? Zuzana, zvyknutá na málo, bola skromná. Otec jej zomrel, matka podľahla rýchlemu raku. Ján ju obklopil láskou a starostlivosťou. Aj po roku manželstva pred ňou stále zostával nesmelým chlapcom.
Jedného dňa mu jeho zástupca v biznise a priateľ povedal, že videl Zuzanu v tej zapadnutej štvrti, pri tej ošarpanej päťposchodovke. Čo tam robila? Nemala tam čo hľadať.
„A ty čo si tam robil?“ opýtal sa Ján.
„Omylom. Obchádzal som zápchy, stratil sa a vyšlo mi to tam.“
„Podvádza ma? Zuzana?! To nie je možné!“ Prešiel ním nepríjemný chlad, zatial čo jeho ruky mimovoľne zvierali päsťe.
„Možno som sa pomýlil,“ ustúpil priateľ, keď videl Jánovu reakciu. „Je síce pekná, ale takých je viac. Prepáč.“
Doma Zuzana úprimne sa usmiala, správala sa prirodzene, tulila sa. Podľa neho by žena, ktorá práve bola s milencom, mala vyhľadávať odstup. Ale Zuzana sa nebránila. Naopak, ešte viac sa k nemu tulila. Taká jemná, dôverčivá, bezbranná.
Nie, niečo nehrá. Buď je skvelá herečka, alebo sa priateľ pomýlil. Alebo ho vedome klame, chce ho s ňou pohádať? Prečo? Alebo to nie je nevernosť, ale niečo iné?
Tajomstvo manželky ho prenasledovalo, a tak sa rozhodol ju sledovať. Počas obednej prestávky, keď ju priateľ videl, Ján prišiel k paneláku a čakal. Aby zahnal myšlienky, pustil si hudbu.
Keď už chcel odísť, zrazu sa objavila Zuzana. Rýchlo prišla k jednému vchodu, kľúčom odomkla dvere polepené plagátmi a pokryté graffiti, obzrela sa a zmizla vo vnútri.
„Má kľúče. Zaujímavé.“ Jeho srdce bilo ako lovecký pes po stope. Chcel za ňou, ale uvedomil si – kľúč nemá. Kým by niekto otvoril, už by bola v nejakom byte. A tak čakal, netrpezlivo pozorujúc okná a poklepávajúc prstami do volantu v rytme pesničky od Il Divo.
Po štyridsiatich minútach prišlo žlté taxi. Zuzana nastúpila a odišla.
Ján nešiel za ňou, vrátil sa do práce. Nič mu nešlo. Len Zuzana a ten ošarpaný panelák. Nechal zástupcovi firmu a šiel skôr domov.
Doma vypil značné množstvo borovičky. Obvykle nepil tak skoro, mohli ho zavolať do práce. Tentoraz to nevydržal. „Zuzana, Zuzana… Prečo? Čo ti chýba? Zdala sa taká verná, skromná, a teraz…“ Prechádzal sa po veľkom byte ako medveď v klietke.
Zavrzala kľúčenka, pri vchode buchli kľúče. Ján si nalial ďalšie a vypil. Vedel, že manželka príde každú chvíľu, čakal na ňu. Napriek tomu, keď ho oslovila, trhol sa.
„Prečo sedíš po tme?“ ozval sa za ním Zuzanin hlas. Ján sa obrátil. „Piješ? Čo sa stalo? V práci?“ opýtala sa, keď uvidel pohár v jeho ruke.
Všimol si, ako sa jej oči rozšírili. Bolo v nich… strach?
„Ja som v poriadku. Ale ty mi nechceš niečo povedať?“ zachrípal.
„Nerozumiem. O čom?“
„Také úprimné prekvapenie by nedokázala zahrať žiadna herečka. Bravo, dievča!“ pomyslel si s hoJán sa pozrel do jej poctivých očí a uvedomil si, že všetky jeho pochybnosti boli márne – láska, ktorú cítil v tej chvíli, bola silnejšia ako akákoľvek minulosť.
