— No a kde sú? — Zuzana úzkostlivo nahliadla do kuchyne, potom do obývačky. Prázdno. V dome vládlo ticho, také nezvyklé a znepokojujúce.
Od rána bolo všetko neznesiteľné. Matka — prísna, tvrdohlavá, s ťažkým pohľadom a nekonečným zoznamom výhrad. Muž — uzavretý, podráždený, hluchý na akékoľvek požiadavky. Súhlasiť žiť s matkou mali „na týždeň“. Ubehol týždeň. Už tretí.
— Mami! Mišo! — zvolala nahlas. Odpoveď neprišla. Srdce jej poskočilo.
Hodila si na seba bundu a ponáhľala sa do garáže. Tam sa zvykol ukrývať jej manžel — opravoval starý nábytok, dusiac sa od každodennosti. Dvere boli pootvorené a ozývali sa odtiaľ hlasy.
— Ak sa povrch správne upraví, lak pôjde rovno — hovorila matka. Jej hlas bol mäkký, takmer láskavý.
— Ja zvyčajne riedim prvú vrstvu — odpovedal Mišo. — Potom drevo lepšie vstrebá.
Zuzana stuhla na prahu, akoby sa bála narušiť krehkú harmóniu. Pred ňou stálo takmer nemožné: jej vždy hádajúca sa matka a manžel sedeli za stolom a spoločne reštaurovali starý rám zrkadla. Matka mala na kolenách vrecko s fľakmi laku, Mišo držal štetec a v ruke mal smirkový papier.
— To je teda prekvapenie — zašepkala Zuzana a potichu sa posadila do kútika, pozorujúc ich.
Pred niekoľkými týždňami trvala na tom, aby matka odišla. V sanatóriu, kde žila po otcovej smrti, začali rekonštrukciu. Sľúbili, že ju dočasne presťahujú. Ale matka kategoricky vyhlásila: „Radšej k dcére. Pomôžem a nebudem bremenom.“
Mišo nebol nadšený. Nikdy netajil, že so svokrou má zložité vzťahy. Príliš odlišní. Ona — tvrdá, náročná, s nekompromisnými názormi. On — pokojný, no záštiplný.
Od prvého dňa začali drobné šarvátky: vidličky nedal tam, kam patria, košele nevyžehlil správne, príliš hlasno zabuchol dverami. Večer počúvala ich tiché krivdy. Dvaja silní, tvrdohlaví, zvyknutí byť hlavnými — v jednom dome.
Bála sa: manželstvo to neprežije.
Ale teraz — títo dvaja sedia pri jednom stole. Matka, ako sa ukázalo, celú mladosť pracovala v nábytkárskej továrni. A Mišo — samouk reštaurátor, ktorý vždy sníval o stretnutí s profesionálom.
— Máte presnú ruku — povedal. — Nie každý majster to dokáže.
— A ty máš talent — odpovedala matka. — Máš cit.
Potom spolu várili čaj, vytiahli zo starej debny pohár s hroznovým džemom. Zuzana to už nevydržala:
— Vy ste mi vymenili mamu?
Matka sa zachichotala:
— Len sme predtým nemali o čom hovoriť. A teraz — našli sme spoločnú reč. Myslela som si, že je beznádejný. A pozri, ako robí nábytok!
Mišo sa zasmial:
— A ja som si myslel, že ma nemôžete vystáť.
— Neznášam hlúposť. A ty, ako sa ukázalo, nie si hlupák.
Zuzana na nich mlčky pozerala. A potom sa usmiala.
Keď sa v noci vrátili domov, počula, ako Mišo zašepkal:
— Ďakujem, že máme u nás mamu. Nečakal som, že nájdeme spoločnú reč.
A ráno matka povedala:
— Už som sa rozhodla. Do sanatória sa nevráti”Už som vás unavila dostatok rokov, teraz je čas, aby som vám aj naozaj pomohla.”
