„Keď sa sny splnia“
„Mladý muž, vy ste ma škrabli na aute!“ – na chodníku stála štíhla žena zavinutá do bielej kožušinky.
„Parkovať by ste sa mali normálne,“ zamrmlal Janko. „Len si kúpite vodičák a potom robíte nebezpečné situácie. Ženám by som vôbec nedal šoférovať!“
„Vidíte, že všade sú závane. Kam som podľa vás mala zaparkovať? Na ten kopec?“ – žena ukázala tenkými prstami na vysoký sneh. „Volám políciu!“
Janka to rýchlo prešlo. Už mal tento mesiac pokutu za rýchlosť. A teraz ešte toto.
„Aj ja som najazdil kolesom do závane. Chápete, neurobil som to naschvál.“
„A čo teda navrhujete?“ spýtala sa žena chladne.
„Navrhujem, aby sme to vyriešili teraz.“
„Nie. Je to vec princípu. Nesnášim mizogýniu.“
„Čože?“
„Nesnášim nenávisť voči ženám!“
„Dobre, priznávam, že som mal nesprávny postoj,“ vybuchol Janko. „Zaplatím vám za… tú škrabancu. A prídem ešte niečo navyše za morálnu ujmu. Koľko chcete?“
Po dlhšom presviedčaní žena konečne súhlasila. Jankovi sa dokonca zdalo, že zámerne odkladala, aby z neho vytiahla čo najviac peňazí. Dal jej peknú sumu, len aby mal od nej pokoj.
Janko ťažko vzdychol. Opäť bol v mínuse. A ešte má Zuzka meniny, a on nestihol kúpiť darček.
Otvoril si bankovú aplikáciu a znova si overil: na účte mu zostali len tri stovky. Do výplaty ešte týždeň. Neostávalo nič iné – musel si požičať. Zavolal najlepšiemu kamarátovi.
„Kámo, ja sám som na nule,“ povedal Mišo. „A prečo si jej dal toľko? Vidno, že tá baba má prachy. S takými treba riešiť cez policajtov. Alebo stačilo europrotokol. Rýchlo, a poisťovňa by ti vyplatila škodu. Veď neodišiel si z miesta.“
„Fíha, chcel som predať auto. A keby polícia zapísala škrabu, ľudia by mi ju potom vyčítali. Poznáš niekoho, kto by mi požičal? Na týždeň. Zuzke meniny. Bez darčeka to nejde, vieš.“
„No jasné, k takej ako Zuzka s pohľadnicou neprídeš,“ zasmial sa Mišo. „Ale požičať ti nemám od koho. Sorry, brácho.“
Janko strčil telefón do držiaka, pootvoril okno a rozmýšľal. Ubehla už hodina, odkedy žena v bielom kožuchu zmizla za rohom, a on stále sedel v aute na tej prekliatej parkovke. Snažil sa byť opatrný, ale koleso najazdilo na ľad a auto sa škublo, škrabnuc susedné vozidlo.
A vtedy ho napadlo: niekde má ešte starú kreditku. Ako len na to mohol zabudnúť? Riešenie prišlo nečakane a chlapík sa rozžiaril. Ihneď odišiel do zlatníctva kúpiť tie náušnice, ktoré vyhliadol pre Zuzku.
Večer stál Janko pred dverami bytu, ale neodvážil sa zazvoniť. Spomínal, ako spoznal tú najkrajšiu a najmúdrejšiu dievčinu, zatiaľ čo v ruke držal malý kyČoskoro všetci štyri stáli na vrchole zasneženej jazdeckej dráhy, smiali sa ako deti a v týchto jednoduchých radostiach našli to, čo im v záplave konvencií tak dlho chýbalo – úprimné šťastie.
