Keď Ľubka kráča popri Liptovskom jazere, všimne si v blízkosti vody divokú husu, ktorá akoby chcela požiadať ľudí o pomoc. Ostatní ľudia sa však pred ňou skrývajú, obávajú sa, že ich zakúše. Ľubka neodolá a pristúpi k husi, aby ju nakŕmila. Zrazu však zistí, že husi nie je jedlo, ale niečo iné ju volá. S trochou odvahy nasleduje vtáka, ktorý ju odvedie určitým smerom.
Po chvíli dorazí k brehu, kde medzi kameničkami uviazol malý husíček. Okolo neho pláva celá rodina, volá ho. Ľubka opatrne vyťahuje zajatého malého husíka a vráti ho späť k rodičom. Mladá husia sa vráti k svojmu kŕdeľu a spoločne odplávajú ďalej.
Husy však nenechajú Ľubku bez odmeny. Neskôr ju nájdu a prichádzajú poďakovať. Od toho dňa si v jej dvore usadí celá rodina divokých husí. Ľubka nemá nič proti tomuto spoločenskému spoločenstvu kŕmi ich a každý deň dbá, aby im nič neublížilo.
Postupom času si uvedomuje, aká dôležitá je pozornosť k tým, ktorých svet bežne nepočuje. Každý deň sa viaže viac k novým perieťom priateľom. Ráno ju privítajú veselo trúbením, večer ju odvedú až k dverám a dokonca sa starajú o jej malé zvieratká, keď odchádza hľadať jedlo.
Ľudia už nebesia na husy naopak, prichádzajú sledovať nezvyčajné priateľstvo medzi človekom a voľne žijúcimi vtákmi. Táto krásna stretnutie pri jazere zmení nielen osud malého husíka, ale aj život Ľubky, naplní ho starostlivosťou, dôverou a pravým šťastím. A vždy, keď prejde popri jazere, vietor jej šepká veselé ďakujem.
