Júlia Kováčová sa otočila, pozerala sa na mladú ženu a nevedela spoznať, kto to je ani odkiaľ ju pozná.
Žena priblížila sa, takmer pošmykla sa na ľade, Júlia chytila ju za ruku a strnula…
„Angelika? Angelka Nováková? To som ti nečakala! Odkiaľ si sa zobrala?“
„Len som išla okolo školy, zdalo sa mi, že ťa vidím… To bolo prekvapenie! Ako sa máš? Čo robíš? Odišla si tenkrát ako veľká dôležitá osobnosť a potom… zmizla si.“
„Čo tým myslíš? Volala som ti, ale číslo neexistovalo…“
„Ja… stratila som tenkrát mobil a… všetko sa zamotalo. Ale nechaj to tak. Ako ty?“
„Počuj, prečo stojíme vonku? Poď k nám! A vieš čo? Zajtra máme malú oslavu, prídu kamaráti. Prídeš?“
„Nie, to by nebolo slušné…“
„Neblázni! Sme kamarátky od materskej školy. Tu máš adresu. A kde bývaš?“
„V hoteli.“
„Presťahuj sa k nám! Máme trojizbák, kúpili sme ho nedávno.“
„Kedy? Och, prepáč… to je moja práca. Som realitná maklérka, haha! Firma mi platí hotel, tak ďakujem.“
„Tak prídeš aspoň?“
„Skúsim, Julka… Teší ma, že ťa vidím… Mimochodom, tvoj manžel? Nechcem byť nevhodná…“
„Mám! Veď sme sa s Borkom vzali!“
„S Borkom? S Boriskom Adamcom? Ten z trinástej základky, čo býval v našej ulici? Pamätáš, vozil nás na bicykli, ja som sedela na ráme a ty na batožinovníku?“
„Aha… Borko? Tak si sa vydala za neho? Teraz si spomínam!“
„Hej. Žijeme spolu osem rokov, máme dve deti – Miško a Aničku. A ty?“
„Dobre, Julka, určite prídem… porozprávame sa.“
„Som tak rada, že sme sa stretli.“
Pri večeri Júlia, ktorú doma volajú Julka, povedala Borkovi o Angelike.
„O ktorej Angelike?“
„O Novákovej. Pamätáš? Vozil si nás na bicykli, ja na ráme, ona vzadu. A potom sme ti hlúposti vymýšľali, aby si nás striedal, haha!“
„Aha. A prečo o nej hovoríš?“
„Veď hovorím – stretla som ju.“
„V meste? Čo tu robí?“
„Príde na nejaké školenie. Pracuje v realitách.“
„V realitách? Neučila sa niečo iné?“
„Neviem. Zajtra sa doviem… Po škole sme stratili kontakt. Prečo si myslíš, že študovala?“
„Neviem… všetci niečo študujú…“
„Zajtra sa jej spýtam.“
„Zajtra? Zabudla si? Prídu Vaškovci…“
„Viem, preto som ju pozvala.“
„Čože? Prečo?“
„Borko, je to moja kamarátka z detstva! A tvoja tiež, mimochodom…“
„Moja? Odkiaľ?“
Júlia pracovala ako učiteľka v materskej škole. Deti ju obľubovali, do práce chodila s radosťou. Dnes však bola roztržitá. Niečo ju tížilo, ale nevedela čo.
Po návrate doma varili s Borkom ako vždy, no cítila divný tlak v hrudi. Chcela sa rozplakať. Prečo?
Hostia prišli o siedmej. Mali trojročného syna, ktorý všetkých rozosmial. Päťročný Miško sa s ním nehral, išiel pozerať kreslené filmy.
Pri stole sa diskutovalo, Júliine obavy ustupovali – kým nezazvonili.
„Kto to je?“ spýtala sa ustrašene.
„Ty si ju pozvala – Angelku,“ zasmial sa Borko.
Júlia otvorila dvere. Vošla žena s lesklými vlasmi, vo vône parfému, oblečená ako z módneho časopisu.
„Och, kamarátka, vyzeráš úžasne…“
Angelika vkročila do obývačky. Júlia si všimla, ako Borko zbledol a kamarát Oskar narovnal chrbát.
Celý večer bola Angelika stredobodom pozornosti. Vtipkovala, rozprávala sa so všetkými. Júliu však svrbela duša. Angelika nenápadne zosmiešňovala jej detské príhody.
Júlia utiekla do kuchyne. Začula hlasy z balkóna:
„Dobre si žiješ, trojizbák… A ja sa tlačím v garsónke. Dieťa ti mám, tak plat! Inak…“
Júlia vbehla do izby, kde hostia zabávali deti.
„Julka, čo sa deje?“
„Nič… Zle sa mi… Kde sú ostatní?“
„Borko a Angelika vyšli fajčiť.“
Júlia sa snažila usmiať, no myseľ jej lietala. Čakala, kým hostia odídu.
Keď zostali sami, poslala deti do izby a pohľadom prebodla Angeliku s manželom.
„Tak, zlatíčka, kedy ste mi to chceli povedať? Borko, ak ju miluješ, prečo si so mnou? Čo ti mám dať? Mzdu mám nízku, byt je v hypotéke. Ber si ho! Nájdem si iný.“
Angelika sa zachechtala: „Načo mi je ten tvoj mamaško? Dlhuje mi. Platil za môjho syna.“
„Aký syn?“
Borko sa zapotil: „Vysvetlím… Po maturite, keď si odišla… Raz sme boli spolu. Tvrdila, že som ju… a že je tehotná. Vravela, že ma nahlási, ak si ju nevezmem. Nešla na testy. Keď sa narodil Miško, objavila sa. Žiadala peniaze. Všetky prémiie som jej dával…“
„Ako sa volá váš syn?“ spýtala sa Júlia.
„Alexej!“ / „Andrej!“ zaznelo súčasne.
Angelika sa zakrútila: „Má dvojité meno!“
„Videli ste ho?“
„Posielala fotky… Mám ich v priečinku AAA…“
Júlia zatriasla hlavou: „A ja som si myslela, že schovávaš fotky herca z filmov! Angelika, posielala si mu upravené fotky cudzieho dieťaťa?“
„Nech sa páči! Zaplaťte za zábavu. Súd by vám neveril. Peniaze boli darčeky od obdivovateľa.“
Angelika vykročila ku dverám.
„Stoj! Vrátiš každé euro!“
„To si nechaj pre seba, nudná mamaška.“
Po Angelikinom odchode Júlia s Borkom mlčali.
„Prečo si nič nepovedal?“
„Bál som sa ťa stratiť…“
„Borko, tehotenský test sa dá spraviť za tri dni, nie po týždni…“
„Sľubujem, žiadne tajnosti…“
*
(P.S. Autor neplánuje ospravedlňovať sa za dialógy, ktoré možno neznejú ako z románu. Ak vám vadí, že postavy nehovoria ako z učebníc, alebo máte pocit, že „sa tak nehovorí“, kľudne zavrite knihu. Tento príbeh je pre tých, čo majú radi život s jeho neuhladenosťou. Nadávky a pokusy o ponižovanie nechajte pre seba – tu sme doma.)
