Pamätám si, ako keby to bolo včera, keď som už dva roky chodila s Kristiánom. Jedného letného večera ma požiadal o ruku a ja som, samozrejme, súhlasila. Bolo to krásne, až na jeden malý detail nikdy sa neponáhľal s tým, aby sme začali bývať spolu.
Kristián býval v trojizbovom byte svojich rodičov v Bratislave, zatiaľ čo ja som žila na internáte. Mala som pocit, že je dôležité vyskúšať si spoločné bývanie ešte pred svadbou; aby sme sa naučili jeden druhému prispôsobiť a zvykli si na spoločný život. Keď som o tom začala hovoriť, tváril sa, akoby mi nerozumel. No raz nám šťastie prialo jeho rodičia museli na dva týždne odcestovať, a my sme mohli bývať v ich byte sami.
Snažila som sa byť dokonalou gazdinkou. Varila som slovenské jedlá, upratovala som a udržiavala celý byt v čistote. Každý deň som Kristiána rozmaznávala koláčmi či haluškami a snažila sa mu vyhovieť.
Nebolo by to zlé, keby nenastal jeden problém. Poprosila som ho, aby povysával, a on mi povedal, že muž predsa neurobí ženskú robotu. V ich rodine vraj muž zodpovedá iba za materiálne zabezpečenie, nie za pomoc v domácnosti. Bola som ticho, dúfala som, že sa všetko zmení, keď sa spolu naozaj nasťahujeme.
Keď sa mali jeho rodičia vrátiť, dala som byt do poriadku, vyblýskala ho ako nový. Chcela som na nich urobiť dojem. Upiekla som medovníky, pripravila večeru a potom som odišla domov.
Na ďalší deň mi Kristián povedal, že jeho mame som sa vôbec nepozdávala. Vraj som nebola dobrá domáca pani. Pritom keď som tam bola prvýkrát, byt bol oveľa zanedbanejší. Prečo ma ohovorila? Ani Pekné veci, ktoré som pripravila, jej nechutili, považovala ich za nevhodné. Cítila som sa hlboko urazená.
Mám pocit, že nechce, aby jej syn opustil rodinné hniezdo a preto mi nepraje. Možno už našla nevestu podľa svojich predstáv… Prečo si to myslím? Lebo odkedy sa jeho rodičia vrátili, Kristián sa ku mne správa chladne vidíme sa a rozprávame len zriedka. Už tomu neverím, že bude svadba.
Čo si o tom myslíš Ty?
