Keď sa Dorota narodila, pôrodná asistentka povedala jej mame, že bude šťastná – narodila sa v košeli. Až do piatich rokov Dorota naozaj šťastná bola: mama jej plietla vrkôčiky, čítala jej ilustrované knihy a len občas bola trochu nahnevaná, keď Dorota nechcela zapamätať písmenká. Otec ju učil jazdiť na bicykli a brával ju na chatu, kde jej dovolil, aby si za volantom vyskúšala jazdu po poľnej ceste.
Keď mala päť rokov, rodičia jej oznámili, že čoskoro dostane súrodenca – bračeka.
– Bude to darček k tvojim narodeninám.
Darček prišiel skutočne presne na jej narodeniny a vzal jej tie budúce, lebo Miško sa stal od prvého roka centrom ich rodiny. Spočiatku, pretože bol malý, a potom preto, že sa ukázal ako zázračný génius.
Čítať sa Miško naučil skôr ako Dorota, ktorá aj vo svojich dvadsiatich rokoch čítala pomaly ako prvák. Dnes by to nazvali dyslexiou, ale vtedy to nikto nepoznal a poslali Dorotu do špeciálnej triedy. Miško počítal tak dobre, že učiteľka matematiky, ktorú rodičia pozvali, len kývala hlavou a volala profesorke Eve Novákovej, nehovoriac o tom, že Miško písal, aj keď veľmi špecifické, ale originálne básne.
A tak šťastný život Doroty skončil – nielenže mala narodeniny spojené s bratom, ale celá jej existencia sa točila okolo Miška. Práve Dorota vodila brata do školy, na angličtinu, do plavárne a k profesorke Eve Novákovej, do hudobnej školy a na básnický krúžok. Keď sama chcela navštevovať domáci krúžok, mama sa rozhorčila:
– Chceš, aby som dala výpoveď a sama vodila Miška ku profesorke a do hudobnej školy? Vždy myslíš len na seba!
A Dorota sa vzdala. Ak všetko dodržala správne, nepomýlila sa v zložitom Miškovom rozvrhu, pripravila dva druhy jedál na večeru (keďže Miško sa od šiestich rokov stal vegetariánom, zatiaľ čo otec bez mäsa nevydržal ani deň), a keď domov priniesla peniaze za večerné venčenie psov susedov, mama ju pochválila a pohladila po krátkych vlasoch.
Vlasy jej ostrihali, pretože mama nemala čas jej ich zapletať, musela s Miškom ráno opakovať angličtinu alebo zapisovať básne, ktoré v noci vymyslel, a Dorota si iba nevzhľadne urobila konský chvost, čo učiteľka zapisovala červeným perom do denníka. Mama to neznášala a zobrala ju do kaderníctva, kde jej urobili krátky účes; bol celkom pekný, ale Dorota aj tak celú noc preplakala za svojimi vrkočmi.
– Keď skončíš školu, potom rob, čo chceš, – povedala mama vždy, keď sa Dorota opatrne snažila odporovať ďalšej z povinností spojených s bratom. – Čo ti záleží, aj tak nič nerobíš, len čítaš svoje recepty.
Po skončení školy, nielen jej, ale aj Miška, nezískala ani slobodu – v tej dobe okrem toho, že mu musela pripravovať raňajky, obed a večeru so zvýšeným obsahom výživných látok, žehliť a prať oblečenie a vykonávať iné domáce povinnosti, sa Dorota stala aj akýmsi jeho sekretárom. Viedla bratov časový harmonogram, sledovala súťaže a olympiády, triedila jeho poštu. Keď sa zmienila, že chce pracovať v útulku pre psy, už ju nielen mama, ale aj Miško začal karhať, sťažujúc sa, že bez nej sa úplne stratí.
Dorota sa zase vzdala.
Len raz sa vzbúrila proti obvyklej nespravodlivosti – keď stretla Mareka.
Marek nebol pekný – bol vysoký, plnoštíhly, celý deň sedel za počítačom a písal kódy. Príbuzní mu darovali psa v nádeji, že aspoň trochu bude chodiť von. Namiesto toho zamestnal Dorotu – tak sa aj spoznali. A nejako sa stalo, že veľmi skoro po venčení jeho psa, zostávala u neho na noc.
Mama telefonovala a požadovala, aby sa vracala domov – nenávidela žehlenie košieľ, ale Miško chodil len v nich. Miško tiež volal a sťažoval sa, že nemá kto orezávať jeho ceruzky, otec znovu priniesol pagáče a mama je opäť na diéte, takže ani nič iné nebolo na jedenie.
– Dajte mi pokoj! – kričala Dorota. – Nie som vaša slúžka!
Marek ju bozkával na mokré oči, sľuboval, že raz sa vezmú. A potom odišiel do Ameriky, pretože prijal atraktívnu pracovnú ponuku.
– Prepáč, – len povedal.
Keď oznámili, že Miško získal cenu, rodičia takmer pukli od pýchy – o všetkom vyrozprávali všetkým susedom, mama rýchlo bežala, aby sa objednala do salónu krásy, a otec bol zvedavý na finančnú časť, pretože veľmi chcel kúpiť nové auto, ale peniaze nemal, tak si pomyslel, že syn sa s ním snáď podelí.
Pribudli aj Dorote ďalšie starosti – okrem bežného „ukludni-prinies-podať“ sa musela starať o intenzívnu korešpondenciu, rezerváciu leteniek, vyhľadávanie hotelov s bazénom a vegetariánskou kuchyňou a podobne. Bola tak vyčerpaná, že keď prileteli a všetko bolo pripravené: smoking, reč, dav divákov už čakal v sále, – Dorota unavene dala bratovi bozk na líce, zatiaľ čo on čakal za oponou, a šla do sály, dúfajúc, že rodičia jej obsadia miesto.
Vysoký strážnik stojaci pri vchode do sály jej zatarasil cestu a povedal:
– Obslužnému personálu nie je povolený prístup.
– Čo? – nechápala Dorota.
– Počkajte na svojho pána za kulisami, – vysvetlil jej druhý mladší strážnik s drzým, hodnotiacim pohľadom. – V takej handre nemáte čo tam robiť.
Dorota si pozrela na svoje staré šaty – nie že by nemala žiadne iné, len nemala čas sa prezliecť. Ale aj tak nevyzerali tak strašne, takže problém nebol v šatách, ale skutočne si ju pomýlili s obsluhou. Napokon, neboli ďaleko od pravdy – služobníčka, je služobníčka.
Brat na ňu dlho pozrel prekvapeným pohľadom a na zlomok sekundy sa Dorote zdalo, že im povie: „Pustite ju, to je moja sestra!“. Ale brat mlčal – uvádzač už nahlas vyslovoval jeho meno, a on zamieril k pódiu bez toho, aby sa obzrel na Dorotu.
Dorota sa posadila na nízku stoličku pri stene, zakryla oči a preberala si zoznam úloh: vyzdvihnúť smoking z práčovne, rezervovať hotel a večeru v reštaurácii, utriediť elektronickú poštu – už dva dni sa tam nepozrela. Koľko len gratulácií teraz príde – mamka drahá, ako to všetko zvládne prečítať!
Čo vlastne Miško hovoril, nepočúvala – včera už pred ňou skúšal svoju reč a, samozrejme, bola perfektná. Všetko ako zvyčajne – ďakujem rodičom, ďakujem pedagógom, som pripravený pracovať pre blaho vlasti a svetovej harmónie. Pamäť mala Dorota dobrú, aspoň okrajom mysle sledovala frázy.
Ale niečo sa zvrtlo. Miesto toho, aby povedal: „A za toto všetko vďačím mojim drahým rodičom (mama dnes v zelených šatách s pierkom na klobúku, otec v tmavom obleku a svetlej košeli, sedia v prvom rade) a nezabudnuteľnej profesorke Eve Novákovej (v modrom pohrebnom obleku sedí na obláčiku a s radosťou sa díva na svojho najlepšieho žiaka), Miško zrazu povedal:
– Tu som mal povedať niečo úplne iné, ale počúvajte… V skutočnosti je tu len jedna osoba, bez ktorej by som tu nebol.
Dorota si živo predstavila, ako sa mama a otec pyšne pozreli na seba – samozrejme, každý z nich považoval svoj prínos za cennejší, a profesorka Nováková sa pravdepodobne v tomto momente zo smútku zosypala z oblaku.
– Celý svoj život venovala mne. Dlho som to nevnímal, považoval som to za samozrejmosť. Ale viete, prišiel čas oplatiť dobro dobrom, hoci priznávam, že jej úloha v mojom živote je neoceniteľná a ani všetky poklady sveta by jej nemohli v plnej miere poďakovať.
Otcovi pravdepodobne napučala žila na čele – tak vždy bývalo, keď sa hneval, a mame sa pravdepodobne zalialo rumencem, a oči sa jej zaleskli od radosti.
– Tento deň venujem tebe. A všetky tieto peniaze, čo som dnes získal, chcem odovzdať tebe, aby si si otvorila útulok pre psy, o ktorom si vždy snívala, a aby si robila, čo cítiš a chceš.
Tieto slová zneli akosi inak, akoby sa približovali k nej, a keď ju Miško chytil za ruku a tiahol na pódium, Dorota si okamžite neuvedomila, čo sa deje.
– Toto je moja sestra Dorota. Nebyť nej, nikdy by som nič nedosiahol.
Ozvali sa búrlivé potlesky, silné svetlo ju oslepilo. Až v tom okamihu jej začalo dochádzať, čo sa deje. Dívala sa na brata s vďačnými očami, a on sa na ňu s láskou usmieval. A ten úsmev liečil všetko – obavy ušlej lásky, neuskutočnený domácí krúžok, psy túžiace po domove… Stála v svetle reflektorov, sklonená a vystrašená, ale postupne sa v nej prebúdzalo niečo, čo ju nútilo vypnúť ramená.
Skutočne všetky peniaze dala Dorote. A najal mladého chlapca, ktorého Dorota naučila všetko, čo roky robila pre brata.
– Už nikdy nebudeš mojou slúžkou, – povedal Miško. – Prepáč mi, Dorota, bol som slepý hlupák.
Dorota mu odpustila. Skutočne otvorila útulok pre psy, zapísala na cukrársky kurz, založila si vlastný podnik – aj keď malý, a častokrát musela stáť za pultom sama, ale všetko bolo presne tak, ako snívala. A jedného dňa, za chladného októbrového večera, keď sa už chystala uzavrieť pokladňu, zazvonil zvonček, oznamujúc, že otvoril dvere návštevník. Dorota s úsmevom privítala vysokého muža v čiernom kabáte, začala sa pýtať, čo by si želal, ale zastavila sa a zmĺkla.
Pred ňou stál Marek. Schudnutý, striktný, unavený. Taký známy.
– Ty si sa vrátil…
Dorota pocítila, ako sa jej podlamujú kolená, a chytila sa pultu, aby nespadla.
– Dorotka, – usmial sa on. – Prepáč mi, blázon, veľmi som sa mýlil…
A tak – druhý najvýznamnejší muž v jej živote žiada odpustenie, čo viac si ešte môže priať?
Otec nepožiadal o odpustenie – rodičia teraz s Dorotou nehovorili, rozhodli sa, že podvrhne Miška, aby jej všetko dal. Ale na tom už nezáležalo – rodičia sú tu a vždy boli, akí sú. Ale Marek… On sa vrátil a teraz má Dorota naozaj všetko potrebné na šťastie.
