Keď choroba otestuje lásku: Ako som zistila, že som si vybrala nesprávneho človeka
Byť chorý je nepríjemné samo o sebe. Ešte horšie je však, keď vedľa teba stojí človek, ktorý by mal byť oporou, no namiesto toho je len chladným pozorovateľom. Presne tak som sa cítila, keď som v najťažšej chvíli zostala sama so svojou slabosťou a môj manžel, Janko, sa radšej pohodlne uvelebil na gauči a zapol televízor. Ležala som s teplotou takmer 40, triasúcimi sa rukami som sa snažila dosiahnuť na šálku, a on, bez toho aby spustil zrak z obrazovky, sa ma ani nepýtal, či nepotrebujem vodu. Ani čaj, ani obyčajná otázka: „Ako sa cítiš?“ – nič z toho neprislo.
Pochádzam z malého mesta pri Košiciach, v našej rodine bolo zvykom starať sa jeden o druhého. Mama a otec sa držali za ruku aj v starobe. Keď niekto ochorel, celá rodina sa zmenila na minibalíček: teplý čaj, obklady, kurací vývar – všetko bolo, ako sa patrí. Myslela som si, že tak to má byť. A teraz ležím ako cudzinka vo vlastnom byte. Aby som neumrela od smädu, musím vstávať z postele a vláčiť sa do kuchyne. A môj manžel? Ani mu mihne. Nie z krutosti, nie. Len mu to je jedno.
Keď ochorie on, je to úplne iná situácia. Môže ma prebudiť uprostred noci a žiadať teplomer, vodu, lieky. A ja bežím. Nie pretože musím, ale pretože ho mám rada. Pretože to tak cítim. Pretože je to správne. Volám doktora, varím ovocné čaje, pripravujem ľahké jedlo, aby mu nebolo zle. Som pri ňom. A on? On sa len pýta: „Pôjdeš dnes do práce?“ A keď odpoviem, že nie, pokojne sa otočí a odíde. Neponúkne pomoc, nekúpi lieky, nespýta sa, či máme doma čo jesť.
Snažila som sa rozprávať. Nie raz. Ale každý rozhovor zmení na vtip alebo sa urazí ako dieťa. Vraj si vymýšľam, preháňam, dramatizujem. A možno aj mám? – napadlo ma. Možno som príliš citlivá? Ale potom som si spomenula, ako som stála v kuchyni, sotva som držala na nohách, a on len prišiel, dal špinavý tanier do drezu a odišiel. Akoby som nebola človek, ale služobná.
A tak som sa rozhodla: budem konať rovnako. Nie zo zloby – len v nádeji, že pochopí. Keď ochorel, mlčala som a venovala sa svojim veciam. Žiadny čaj, žiadna deka, žiadne láskavé slovo. Hneď začal fňukať: bolí ho hlava, nemá čo jesť, nemá čo piť. „V kuchyni je všetko,“ povedala som pokojne. A on? Nerozumel, čo sa deje. Behútal od chladničky k mikrovlnke, hlasno vzdychal, stonal, aby som sa ukľudnila. Ale ja som sa nevzdala. Myslela som si – pochopí.
Lenže nepochopil. Nabudúce, keď som ochorela ja, ma opäť ignoroval. Ležala som s teplotou, s bolesťami v kĺboch, a on prešiel okolo bez pohľadu. Skúsila som znova hovoriť. Pripomenula som mu, ako dlhé roky som sa oňho starala, a len raz som urobila inak. A on mi odpovedal: „Ty si sa o mňa nevtedy postarala, tak teraz nežiadaj.“ To bolo všetko. Jeden prípad zrušil všetky roky starostlivosti. V tom okamihu som pochopila: on nevie oceniť dobro. Nepamätá si lásku. Vidí len to, čo je mu nepohodlné.
Vybuchla som. Bolo mi zle, no vnútri všetko vrelo. Povedala som všetko, čo sa vo mne nahromadilo. Všetko, čo som potláčala. A on sa urazil. Urazil sa! Nie ja, ktorú v chorobe nechali samú, nie ja, ktorá nemala ani morálnu podporu, ale on – veľký, silný muž, ktorého nepoškrabkali po hlave v správny čas.
Asi som sa pomýlila. Veľmi. Nie je to človek, s ktorým by som chcela zostarnúť. Nie je to ten, kto podá vodu v poslednej chvíli. Nie je to opora. A z tejto myšlienky bolí oveľa viac než z každej choroby.
