Dávno, v jednom malom meste na Slovensku, žila žena menom Zuzana. Jej svokra, pani Mária Nováková, bola žena tvrdého charakteru a ešte tvrdšieho jazyka.
Ak sa budeš hádať, môj ťa syn vyhodí na ulicu, vyhlasovala svokra, zabúdajúc, čí je to vlastne byt.
Zuzana, upiec zajtra na večeru kapustný koláč, prikázala Mária Nováková, keď vošla do kuchyne a posadila sa za stôl. Dlho som nemala poriadne pečivo, len stále variš nejaké cudzie jedlá.
Zuzana sa odvrátila od sporáka, kde pražila karbanátky na večeru. Jej svokra sedela so svojím obvyklým nepríjemným výrazom, upravujúc svoj známy vínový sveter.
Som alergická na kapustu, pani Nováková, odpovedala Zuzana pokojne, obracajúc karbanátok. Nebudem ho piecť.
Ako to, že nebudeš? hlas svokry sa zaostril. Pýtala som sa ťa, a ty mi odmietaš? Kto si myslíš, že si, aby si mi odsekávala? Za mojich čias nevesty ctili starších!
Nie je to o úcte, povedala Zuzana, presúvajúc panvicu na iný horák. Ak uvarím kapustu, dostanem alergický záchvat. Upečte si ho sama, ak ho chcete.
Ja si ho mám upiecť? Mária Nováková vyskočila zo stoličky. Ja nie som tvoja služka! Ty si pani domu, tak var, čo ti poviem! A tvoja alergia je len výhovorka. Len sa ti nechce robiť cesto!
Pani Nováková, čo má spoločné lenivosť s týmto? Zuzana sa otočila k svokre. Varím každý deň, upratujem, periem. Ale kapustný koláč neurobím, lebo fyzicky nemôžem!
Nemôžeš, alebo nechceš? Svokra sa priblížila, so zúženými očami. Ty si myslíš, že len preto, že ťa môj syn zobral, môžeš mi rozkazovať? Uvidíme, kto tu je pánom!
V predsíni zaštrngali kľúče Ján sa vrátil domov. Tvár Márie Novákovej sa okamžite zmenila na trpitelský výraz.
Janko, synček, ponáhľala sa k nemu. Dobre, že si prišiel. Tvoja žena sa úplne sproste rozčúlila! Požiadala som ju o koláč, a ona sa ku mne správa hrubo, odmieta!
Ján si zložil bundu a unavene sa pozrel na manželku, ktorá stála pri sporáku so zaťatou tvár
