Otec odišiel, pretože zistil, že mama má románku s kolegom. Doma vypukla strašná hádka.
„Čo si čakal? Som stále sama! Ty si v práci dňami aj nocami. Som žena, potrebujem pozornosť!“
„A čo povieš, keď tvojho milého Romana posadím? Niečo mu podhodím a zavriem, čo?“ opýtal sa otec s chladným hnevom. Pracoval ako policajt.
„To sa neodvážiš! Neodvážiš! Ty si všetko zničil.“
Mama si sadla na gauč a rozplakala sa. Otec už mal svoje veci zbalené a pripravoval sa na odchod. Stál som pri dverách medzi chodbou a obývačkou, pripravený položiť sa na prah, aby neodišiel. Aká hlúposť? Vždy sme boli jednotná, dobrá rodina. Mama s otcom sa nikdy nehádali, mali rovnaký humor a smiali sa spolu. Áno, otec trávil veľa času v práci, často prišiel domov unavený, len s túžbou vyspať sa. Ale chvíle, kedy sme boli spolu, ukazovali, že je všetko v poriadku! Ako mohla mama všetko takto pokaziť? A čo otec – naozaj neodpustí?
„Gabo, nechoď,“ povedala mama so slzami, odtiahnutím rúk od tváre. „Odpusť mi! Nechoď. Vlado, nepostávaj tu ako sluha!“
Ale nepohol som sa. Zastavil som sa v priechode. Dvanásťročnému mne sa zdalo, že môžem zabrániť tomu, aby rozbili to, čo som považoval za šťastnú rodinu.
„Vlado, uhnite,“ povedal otec vážnym tónom. Takým, akým hovoril v práci. Nie doma. Nie s nami.
„Neodchádzaj!“ poprosil som.
„Pusti ma!“
Stále rovnaká intonácia.
„Tati… a čo ja?“
Odstrčil ma ako stoličku a vyšiel z bytu. Mal som pocit, že sa ponáhľal preto, aby neurobil niečo strašné. Nie len aby v zápale hnevu neudrel mamu – mal predsa služobnú zbraň. Oči mu horeli takým hnevom, že vtedy urobil správne, keď odišiel. Teraz to chápem. No v ten deň sa pre mňa stal človek, ktorý ma odstrčil ako kus nábytku. A mama tou, ktorá spôsobila tento horor v našich životoch.
Roman sa, samozrejme, ukázal ako hajzel a takisto mamu opustil. Dostala sa do strašnej situácie. Muž odišiel, milenec ju zanechal, syn obviňuje z otcovho odchodu. Bolo jej ťažko, a ešte ja…
Začal som chodiť von do neskorých hodín, spôstil som sa so zlou partou. Najprv drobné krádeže, potom sme si začali dovolovať viac. Chytili nás pri lúpeži nejakého boháča – nie všetkých. Mal ochranku, ktorá stihla chytiť dvoch, mňa a Šimona. Otec, ktorý bol vtedy už veliteľom oddelenia, prišiel na stanicu, kde ma držali. Naše priezvisko bolo nezvyčajné – Sýkora – a otčinské meno nebolo Petrovič, ale Gabovič. Niekto ho poznal, tak mu zavolali.
„Výjdeš,“ hodil na mňa otec.
„Choď do…,“ zasyčal som.
Vyvliekol ma z cely.
„A Šimon?“ zakričal som, zúfalo sa bránil.
Otec ma vtiahol do výsluchovej miestnosti a dal mi pár pohladkov. Keď som si krv zmiešanú so slzami utieral z tváre, nenávidel som ho ešte viac.
„Koľko ti je?“
„Čo?“ nerozumel som.
„Koľko rokov? Pätnásť?“
Začalo mi to pripadať smiešne.
„Gratulujem! Nevieš, koľko rokov má tvoj syn!“
„Pretože nie si môj!“ zareval na mňa. „Vzal som si Gáborku tehotnú. Myslel som, že bude dobrou manželkou. Ale ona bola…“ – tu hrubo nadával – „a ostala taká.“
„Tak kto je môj otec?“ hlúpo som sa spýtal.
Podal mi vreckovku a fľašu s vodou, odtrel som sa. Gabo si sadol oproti a povedal:
„Prepáč, že som ti dal. Veľmi si ma nahneval. Myslíš, že nemám svoje starosti?“
„Tak choď a dorieš si ich,“ odsekol som.
„Vlado… podľa papierov si môj. A výživné platím tvojej matke pravidelne. Ale ak to takto pôjde ďalej – prestanem sa o teba zaujímať. Nech ťa zavrú – čo mi do toho, veď?“
„A teraz?“
„Čo teraz?“
„No teraz… ma nezavrú?“
Zavrtel hlavou.
„A Šimon?“
„Počúvaj, Šimon má vlastného otca. Majú dobre postavenú rodinu. Vyriešia si to. Ty sa radšej zamysli nad svojím životom. Nerozumiem, čo vás v base tak láka? Myslíte, že je to tam ako v raji? Videl si už niekedy peklo? Pre maloletých je to peklo v kubiku.“
Do väzenia som nechcel. Bol som len smutný a bolelo ma žiť, bolo mi ťažko pozerať sa na mamu. A tak som… sa rozptýlil. Týmto som sa podelil s Gabom.
„Stručne – nikto za teba rozhodova ne nebude. Buď začneš žiť normálne – učiť sa a myslieť na budúcnosť. Alebo pôjdeš po krivke, na konci ktorej väčšinou čaká len zmar. Ak nechceš skončiť v base, zmeň správanie. Voľný si.“
Išiel som k východu. Pri dverách ma zastavil otcov hlas:
„A mamu neobviňuj. Pri rozvode sú vinní obaja. A to, čo som o nej vykričal – boli emócie. Zabudni.“
„Gabo… tati, veď sa máte radi! Možno sa dáte dokopy?“ spýtal som sa bez nádeje.
„Na to tiež zabudni, synak.“
Chlapci z našej party ma nechceli pustiť. Musel som sa párkrát poriadne pobiť a chodiť s modrinami. Ale odtrhol som sa. Šimonovi otec vybavil podmienku, a on sa vrátil k starým zvykom. Ja som urobil inú voľbu.
Mamu som odpustil. Dal som si naozaj záležať. Chcel som sa spýtať, od koho ma porodila, ale nakoniec som to neurobil. Nemal som čas na takéto pátranie, mal som toľko školských dlhov, že som musel všetok čas venovať opravám známok.
Podarilo sa mi to a podal som si prihlášky na niekoľko škôl MV.
„Z”A keď som prvýkrát nastúpil do služby pod jeho velením, otec sa na mňa usmial tak, ako som ho nevidel už od detstva.”
