Nedávno, po všetkých starostiach o vnúčatá, moja dcéra Miroslava povedala, že som zlá stará mama, ktorá nemá rada svoje vnúčatá.
Keď som konečne odišla do dôchodku, zmocnili sa ma zmiešané pocity: na jednej strane radosť z ukončenia pracovnej cesty, na druhej strane úzkosť z neznáma. Roky práce zostali za mnou a predo mnou sa rozprestierala prázdnota, ktorú som musela vyplniť.
Ranné vstávanie podľa budíka, ponáhľanie sa do práce, riešenie naliehavých úloh – to všetko zmizlo za jediný deň. Spočiatku som sa cítila stratená: čo teraz robiť, ako si zorganizovať deň?
Prvé týždne som si dôkladne hľadala domáce práce: upratovanie, varenie, triedenie starých vecí. Čoskoro som si však uvedomila, že nekonečné udržiavanie poriadku nie je to, po čom som túžila, keď som čakala na dôchodok.
V hlave mi neustále znieval vnútorný hlas: „Musíš byť užitočná, nesmieš len sedieť.“ Postupne som však pochopila, že teraz mám plné právo na odpočinok a starostlivosť o seba a nemusím sa z tohto pred nikým ospravedlňovať.
Začala som hľadať činnosti, ktoré mi prinášajú radosť. Ako prvé som si spomenula na lásku k čítaniu. Od mladosti som milovala knihy, no v pracovných rokoch na ne neostával čas. Na poličkách sa nahromadila celá knižnica neprečítaných kníh.
Teraz som sa mohla ponoriť do zaujímavých príbehov, vychutnávať si každú stránku, bez pozerania na hodiny. Bolo to skutočné potešenie – čítať bez návalu, s šálkou čaju v ruke, pohodlne usadená v obľúbenom kresle.
Potom som si uvedomila, že sa musím postarať o svoje zdravie. Roky strávené v neustálom zhonu zanechali stopy: bolesti v kĺboch, vysoký tlak. Spočiatku bolo ťažké vyjsť von bez obvyklého ponáhľania.
Začala som s krátkymi rannými prechádzkami. Krok za krokom, deň za dňom som cítila, ako sa vracia ľahkosť. Moje telo už síce nie je mladé, ale s patAle vďaka starostlivosti a láske sa dokáže tešiť z každého nového dňa.
