“Už si ako baba z dediny. Pribrala si. Nechcem hľadať inú, a nikoho nemám, prisahám,” povedal manžel.
“Lenže takto to už nejde. Chcem byť hrdý na svoju ženu. A tebou, žiaľ, byť nemôžem. Si nudná,” dodal chladne.
Zuzana rýchlo žmurkolila, aby zastavila slzy. Takto jej po takmer pätnástich rokoch manželství vďačí!
“A čo navrhuješ? Rozvod?” spýtala sa.
“Áno, to by bolo najlepšie…”
“A čo deti?”
“Budem im pomáhať. Beriem ich na víkendy.”
“Aha, tak jednoduché!” zosípla Zuzana a utrela si tvár. “Tebe je nudná žena, a deti ti vadíť nebudú? Stačí ti byť víkendový otec? Nemáš ani štipku hanby!”
***
Zuzana a Janko sa stretli na svadbe. Jej sesternica z druhého kolena sa vydávala, a medzi svadobčanmi bol aj Janko. Napriek desaťročnému rozdielu Zuzana hneď vedela – to je láska na celý život. Vzdelaný, šarmantný, vyzeral ako princ z rozprávky.
“Ech, kde by si sa k takému dostala, Zuzanka!” hovorila matka. “Ty si moja naivka. A vyzeráš tak… no, obyčajne. Janko je chlapík ako z časopisu.”
Zuzana sa urazene odvracala. Až neskôr, keď vyrastla, si uvedomila, že práve kvôli takýmto slovám jej sebavedomie zostalo v troskách. No vtedy jej hlavou lietali motýle a za pol roka bola vydatá. Len dvadsaťročná.
“On ťa určite opustí!” prorokovala matka. “Príliš dobrý part pre teba. Ty si len absolventka učňovky, a to ešte len krajčírskych kurzov! V mojich časoch sa takéto veci ani za prácu nepovažovali!”
“Vďaka, mami, za povzbudenie,” odpovedala Zuzana trpko. “Som už vydatá a rozhodujem sa sama.”
Prvé roky boli ako sen – výlety, divadlá, večery vonku. Zuzana občas zo záľuby šila, ale Janko dobre zarabal, takže nemusela. Potom prišla Natálka a Zuzana sa celá ponorila do materstva. Skúšala udržiavať formu, ale čas sa našiel málokedy.
“Ty máš šťastie, Janko!” hovorili príbuzní. “Takú krásnu ženu doma! A ešte vzorná matka. Kedy sa pustíte do druhého?”
“Čoskoro!” usmieval sa Janko.
Lenže “pustiť sa do druhého” nebolo také ľahké.
“Taká už si!” škodoradostne hovorila matka, keď volala. “Ani syna nedokážeš mužovi dať!”
“Vďaka, mami. Ako vždy, pomáhaš,” šepkala Zuzana so slzami.
Po rokoch pokusov sa zmierili s tým, že budú mať len Natálku. Dievčatko skvelo korčuľovalo, a Zuzana našla radosť v jej úspechoch. Šila jej kostýmy, čakala na tréningoch, tešila sa z víťazstiev. Janko bol tiež pyšný – krásna žena a športovo nadané dieťa, čo viac si žiadať?
Všetko sa zmenilo, keď Zuzana zistila, že čaká dieťa. Po toľkých rokoch! Radosť bola obrovská, lenže tehotenstvo bolo ťažké. Posledné mesiace strávila v nemocnici, pôrod bol na hrane. Synček – vytúžený dedič! – Martin sa narodil zdravý. Zuzana sa však zotavovala dlho. Janko prvý čas lietal okolo nej, potom ho unavili povinnosti s deťmi. Skúšal navrhnúť pomoc tchýne, ale Zuzana odmietla.
“To snáď nie! Moja matka mi celý život hovorila, ako som nanič. Nechcem, aby takéto veci počúvali moje deti.”
Trvalo takmer dva roky, kým sa Zuzana spamätala. Postava už nebola ako kedysi – nič nepomáhalo. V tridsiatke sa cítila unavená a stará. Matkin hlas v hlave šepkal: “Teraz ťa už určite prestane vnímať.”
Lenže vraj čas zahojí všetko – manžel ju stále nazýval najkrajšou ženou. Zuzana sa ešte viac ponorila do materstva, syna dala na plávanie a robotiku, Natálku vozila na súťaže.
Úspechy Natálky rástli, no náklady tiež. Zuzana sa vyčerpávala, zabudla na šijacie stroje, kosmetičky, pekné šaty. Postupne pribrala, ale nevadilo jej to. Skôr mala radosť z dcériných medailí.
Až raz Janko, pozorne ju prezriac, sucho poznamenal:
“Čo to s tebou je? Pribrala si tak pätnásť kíl.”
“Možno aj dvadsať!” zamrmlala Zuzana. “Čo čakáš? Už nemám dvadsať a čas na seba nemám.”
“Tak začni. Chcem mať doma peknú ženu.”
“Ty tiež nie si najštíhlejší,” ukázala na jeho lysinu a brucho. “A desať rokov rozdielu je čoraz viditeľnejších.”
Najprv sa len škodoradostne usmiala, no keď Janko stále kritizoval jej vzhľad, začala sa cítiť zranená.
***
Potom prišiel ten osudový rozhovor.
“Rozvod nie je riešenie,” namietala Zuzana. “Mysli na deti.”
“No možno máme šancu…,” zamyslel sa Janko.
Zuzana sa chytila tej myšlienky. Vrátim sa do formy! Sama začala držať drastické diéty, chodiť na kozmetické zákroky. Skoro nejedla, len raz za týždeň polovicu grapefruitu.
“Mami, vôbec neješ!” upozornila ju Natálka.
“Dospeláš – pochopíš. Chcem byť štíhla.”
“Ale ty ani nebola tučná! Teraz vyzeráš ako prízrak!”
Pravda, odzrkadlenie nebolo lichotivé. Z kože ostala len tenká vrstvička. Ešte pol roka takto vydržala. Zhubla, ale krásu to nevrátilo. Cítila sa zle, každá chrípka ju zložila. Nakoniec ju prebrala dcérina poznámka:
“Ty ma hádžeš za diéty, a teraz ty trápiš seba?”
Začala jesť normálne. Päť kíl sa vrátilo, ale cítila sa lepšie. Janko ju raz pristihol pri váhe.
“Už mám znova osemdesiat osem.”
“Čoskoro budeš ako debna!” vykríkol. “Konečne som si myslel, že budem mať peknú ženu!”
Zuzana si len ťažko povzdychla.
Začala šiťať pre iných korčuliarov a naplno si uvedomila, že šťastie nezávisí od toho, či ju niekto považuje za krásnu, ale od toho, že robí to, čo ju naozaj napĺňa.
