Keď mala Drahomíra dva roky, žila v domove pre deti. Prišla som tam fotografovať deti a pridelili mi tie najťažšie prípady na adopciu. Vstúpila som do skupiny a uvidela dievčatko s pochmúrnou, až zvrátenou tvárou, akoby mala staré rysy. Aké nepekné dieťa, prebehlo mi hlavou. No keď som ju začala fotiť, zrazu som ju uvidela. Cez tú nehybnú, smutnú masku. Ožila.
Chytiť pohľad dieťaťa, ktoré nezažilo blízkosť, je ťažké. Toto zvláštne dievčatko sa však pozrelo priamo do objektívu, bez zaváhania. A zrazu som v jej očiach zbadala jej dušu. Osamelú, hlboko trpiacu. Ani to nebola nádej. Skôr prvý záblesk v jej živote, keď ju niekto skutočne zazrel, zbadal jej utrápenú dušu, ktorá rozumie všetkému. Bola mi blízka. Potom odvrátila zrak. Oči jej zvlhli slzami.
Spýtala som sa vychovávateľky: Povedzte mi niečo o Drahomíre, potrebujem o nej napísať text. A čo mám povedať? ozvala sa vychovávateľka. Čo vie, čo rozpráva? Nevie nič. Ani nerozpráva. Iba sedí v rozštepe a hojdá sa až k zemi. Keď sa hojdá, kvíli. Niet o nej čo rozprávať. Je nijaká.
Dva mesiace predtým nám zomrela najmladšia dcéra. Naša krásna rodinná idylka narazila plnou silou do skaly a prestala existovať. My sme však žili ďalej v tej inej realite po TOM. Chodili sme, rozprávali, jedli, a zo všetkých síl sa snažili pred deťmi skryť bolesť, aby sme v nich zachovali aspoň kúsok nádeje, ktorú sme sami takmer stratili. V duchu som sa pýtala: Dokáže ma ešte niečo niekedy potešiť? Cestou na fotenie som v aute plakala, potom som si tvár utierala snehom a zdanlivo normálnym hlasom sa usmievala na ľudí. Všetko bolo len hrané.
Nechcela som žiadne dieťa na výmenu. Chcela som len prežiť. A potom sa objavila Drahomíra so svojou samotou a zúfalstvom. Akoby som nevidela už tisíc detských samôt počas projektu, detí, ktoré čakajú. Akoby táto bola mojou vlastnou, s kľúčom k môjmu srdcu.
Doma som povedala môjmu drahému mužovi: Neviem, ako sa ťa na to opýtať… Fotila som jedno dievčatko, rozumiem všetkému, ale neviem na ňu prestať myslieť. Mohli by sme predsa len o nej premýšľať? Šimon odpovedal: Vieš si predstaviť, v akom sme stave? Aké dievčatká? Veď ledva dýchame. Áno, nie som to ja, už asi ani nikdy nebudem. Musíme sa naučiť žiť tak, ako to je.
Išli sme do detského domova pozrieť Drahomíru. Doviedla ju vychovávateľka. Bola maličká, s tým istým výrazom pokrútenej tváre, ledva cupitala ako krabík. Pod nosom jej visela zelená šmuha. Bože, aká je škaredunká, napadlo mi. Akoby len nedovarený zárodok človeka. Bože, čo som v nej videla?
Drahomíra chytila hračku, ktorú sme priniesli, spadla na zadok, roznožila nohy a začala sa húpať, rýchlo a prudko, až sa čelom dotýkala dlážky.
Primárka k tomu hovorila: Pani Lada Horváthová, toto dieťa nemá ani ľahkú mentálnu retardáciu, toto je vážna mentálna zaostalosť! Perspektíva nulová. Preložíme ju do ústavu sociálnych služieb. Rozumiete? Je to vážne postihnuté, nevzdelávateľné dieťa. Veľmi vás i manžela rešpektujem, ale to je ústav! Už sedem rodín ju odmietlo. Nič nevie, nič nerobí, iba sedí v rozštepe a hojdá sa. Voláme ju Voločková…
A vtedy môj muž, na ktorého som sa dovtedy ani neodvážila pozrieť, povedal: Viete čo, nám je dievčatko sympatické. Vezmeme si ju.
Neskôr som sa ho spýtala: Prečo si to povedal? Veď si nechcel. Šimon mi odpovedal: Pochopil som, že ju musíme zachrániť. Že nik iný jej nepomôže, iba my.
Adoptovali sme Drahomíru a nechali pracovníkov domova v rozpačitej neistote.
Drahomíra bola v hlbokej depresii. Neverila svetu. Svet bol nebezpečný a zradný, po celé dva roky ju nevidel ani nemiloval. Dva roky nemohla nič ovplyvniť. Nevedela si nič vypýtať, nevedela sa hrať. Všetko trhala a lámala. Všetkého sa bála, hučala, húpala sa. Zachádzala sa v záchvatoch až do bezvedomia. Jedla iba pyré. Ledva chodila, bála sa vody, nočníka, otca, výťahu, vetra, auta.
Vo mne kvílil môj smútok. Navonok kvílila Drahomíra. Viem, prečo sa po strate dieťaťa neodporúča adoptovať. Nemáš na to sily, lebo všetky ide na to, aby si sa nerozpadol na kúsky. Ale dieťa potrebuje veľa síl. Veľa. Kde ich zobrať? Brala som ich z našej bolesti.
Rozprávala som si: Ako malé je tvoje utrpenie v porovnaní s týmto nešťastným dieťaťom. Prišli ste o dcéru, ale zostal ti syn, dcéra, manžel, mama, priatelia, práca, dom. Drahomíra nikdy nič nemala. Pre ňu je to oveľa ťažšie.
Viete, kto bola tá drobná, chmárovitá, zlomená a večne nariekajúca bytosť, ktorú sme si vzali do rodiny v stave hlbokého zúfalstva?
Bola to naša úžasná dcéra Drahuška. Príbeh sa rozpráva rýchlo, ale cesta bola dlhá… Ubehlo už deväť rokov, čo je s nami doma.
Drahomíra sa stala tým, kým mala byť podľa Božieho zámeru ľahkou a veselou, rozkošnou, dobrou a láskavou, nežnou, citlivou a veľmi zhovievavou k nám, peknou dievčinkou. Chodí do bežnej školy, do logopedickej triedy. Venovala sa dokonca aj potápaniu. Potápaniu!
Vravia: Mami, podarilo sa mi pri ponore správne dýchať a pod vodou si vymeniť náustok… Vtedy mi vždy vyhŕknu slzy.
Dnes je Drahomíra v potápačskom tábore na Zemplínskej Šírave. Odlietala sama lietadlom. Má jedenásť. Volá a radosťou čviriká: Mami, je tu nádherne, kúpali sme sa, len bol vietor a jazero bolo ľadové! Ale už sa otepľuje, priviezli nám neoprénové kombinézy, zajtra ideme znova pod vodu! Na večeru bola ryba, dali sme ju mačkám, je ich tu veľa, vieš, že rybu nejem! Dala som si pyré. Boli sme na túre, 13 kilometrov, skoro mi odpadli nohy všetko je tu také krásne a sú tu aj stromy z červenej knihy! Našla som si skvelé kamarátky! Kúpila som krekry za tie eurá, čo si mi dala. Ponúkala som všetky. Hojdáme sa v hamaku Chýbaš mi!
Pretože sme ju zachránili. Ale zachránili sme aj seba. Spolu, na tejto spoločnej ceste
Niekedy nás život zrazí na dno a myslíme si, že nič dobré už nepríde. Náš príbeh však ukazuje, že práve keď dávame lásku tam, kde to vyzerá beznádejne, nachádzame aj sami seba. Skutočné šťastie prichádza vtedy, keď ho dokážeme dať druhému.
