Dnes bol deň, na ktorý som sa pripravovala ako na sviatok. Vybrala som si nové šaty, upiekla Petrov obľúbený koláč – ten s čerešňami a štúrou, od ktorého vždy spokojne zavrčal. Kúpila som zväzok krémových ruží a vyrazila skôr. Dnes nás pozvala Veronika, moja svokra. Deň matiek, všetko malo byť dokonalé.
Peter mal byť, ako vravel, na dôležitom stretnutí. Keď som však prišla k známej panelákovke v Žiline a videla jeho auto pred vchodom, v hrudi ma prepichlo.
„To je čudné…“ zašepkala som.
Rozhodla som sa prekvapiť ho. Vybrala som kľúč, potichu ho otočila v zámku. Vyzula topánky, bosá som vkročila do chodby a zadržala dych. Z kuchyne sa ozývali hlasy. Chcela som vykriknúť raňajky, no zamrzla som. Hovorili o mne. Svokra a Peter.
„Petriku, počúvaj…“ Veronika hovorila naliehavo. „Tento sobáš je chyba. Držala som jazyk za zubami, ale už nemôžem. Ona pre teba nie je. Nemá rod, nemá veno. Nemá výchovu, ani rozum.“
„Mami…“
„Čo mami?! Tento jej nútený úsmev, stále žije v oblakoch. Nemá štýl, nemá vkus. Ani hlavu. Píše niečo, ako by to bola práca. Kto je? Básnička? Budeš živiť deti veršami?“
„Mami, dosť…“ Peterov hlas sa triasol.
„A pozri sa na Svetlanku – dcéru Ireny. Vychovaná, vzdělaná, krásna, vlastný byt, rodičia s peňažmi. A tvoja… Čo ti dala okrem toho svojho hladného pohľadu?“
Vo vnútri ma prešiel mráz. Oprela som sa o stenu. Slová bili ako bič. „Ničoho som nehodná. Prefíkaná. Bez budúcnosti.“
„Ona je dobrá…“ Peter sa snažil ma brániť, „milujem ju…“
„Láska, láska… Mysli na budúcnosť. Na deti. Budeš ju živiť celý život? Nevie nič, ani sa obliecť ako človek.“
Neunesla som to. Otočila som sa, potichu vyšla a bezmyšlienkovite kráčala preč. Chladný jesenný vietor bi**”Ani som nevedela, že v tom okamihu sa moj život rozdelil na predtým a potom.”**
