„Deti vychovali, a len čo odišla do dôchodku, hneď mi utiekla, čo tomu hovoríš?“ sťažoval sa sivovlasý muž v klobúku svojmu šachovému partnerovi.
Jeseň len začala rozhadzovať svoje zlaté listie po dvore. Počasie bolo nádherné. Dychlo sa ľahko a voľne.
Ako už to tak býva, cez leto trávili dôchodcovia celé dni v parku pri ich dome. Našli si malý kútik s tromi blízkymi lavičkami a schádzali sa tam celé leto, len čo horúčava opadla.
Dobrý zvyk nezmizol ani s chladom. Rovnako vychádzali sivovlasí muži tráviť čas na lavičkách pred domom.
„A tak ti naozaj utiekla? Možno nie je problém v nej, ale v tebe?“ usmieval sa partner pri šachovnici. „Od dobrého muža ženy neutekajú.“
Ján sám pred pár rokmi zažil niečo podobné, a tak vedel, kde by sa mohlo skrývať koreň problému.
Sivovlasý muž v klobúku zdvihol oči na Jána – rovnakej farby ako jeho vlasy – a pokúsil sa o úsmev.
„Šach a mat, Jano. Čo sa týka manželky… to urobila naschvál! Vie, že bez nej sa neviem obísť, tak ma potrestala – nech citím, čo znamená byť sám.“
Pred odchodom mu ešte povedala:
„Už ma unavuje, Jozef, stále sa o teba starať! Nič si sám nevieš poradiť, tak odchádzam – nech spoznáš, aké to je.“
Ani mu nepovedala, kam ide…
„No a ako sa máš teraz, Jozef?“ opýtal sa Ján, spomínajúc si na vlastné pocity.
„Zle… Alebo skôr smutne! Chcel som sa z radosti v prvý deň osamostatnenia poriadne opiť. Dokonca som si kúpil tú bielu… Prinesiem ju, dám do chladničky, ale vybrať ju som nemal odvahu.“
Nikto mu nenadáva, že nemôže, že sa to nepatrí. Ticho všade okolo. A zrazu ani nemal chuť. Taký ťarchu ho stísnil…
Ján sa zasmial. Rozumel Jozefovi. Sám si tým prešiel. Presne tak, ako to popísal.
Jozef sa zamyslel, pozeral na šachovnicu.
Muži, ktorí stáli okolo, sledovali situáciu s napätím alebo so súcitom. Nikto nechcel zostávať bez manželky v takom veku.
Aj keď mali všetci v bežnom živote nepríjemné chvíle, ale na to je manželka tu – aby ho dopĺňala.
„Zavolaj jej, povedz, že si uvedomil chybu, že ľutuješ,“ navrhol muž o niečo mladší.
Jozef mávol rukou:
„Kto vie, čo by jej mal povedať?“
„Pamätám si, keď som bol malý, pásol som na lúke kozy,“ zrazu prehovoril Jozefov sused z piateho poschodia. „Ak nejaká koza-utečenka nechcela ísť domov, prilákal som ju mrkvičkou. Tak prilákaj aj tú svoju! A veci sa dajú do pohybu samé…“
„Čím ju prilákať?!“ zasmial sa Jozef. „Všetko má, tu sa nesmiem pomýliť…“
„Počuj, môžem jej zavolať, povedať, že som ťa chcel navštíviť už päťkrát, ale nikto neotváral?“ ponúkol sa sused zo schodiska.
„Aha! Presne tak!“ Jozef sa až trhol. „Vráti sa, pridutí hneď, a bude si myslieť, že sa niečo stalo. A ja som tu – kvety, torta, všetko pripravené!“
Na tom sa muži rozišli…
…Na druhý deň, ako sa dohodli, sused z poschodia, Vlado, zavolal Jozefovej manželke a povedal jej, že Jozefa už dlho nevidel a že nikto neotvára dvere. Čo ak sa niečo stalo? Nech príde čo najskôr…
Jozef nestrácal čas. Už ráno vybehol do obchodu, nakúpil pochúťky. Potom zabehol do kvetinárstva, vzal tri karafiáty a ponáhľal sa domov.
„Uf, to som sa nabiehal! Unavený…“ pomyslel si.
Ale rozhodol sa, že v domácich nohaviciach sa ospravedlňovať nepatrí.
Preobliekol sa do sivého obleku, ktorý mu manželka kúpila na pohreb, a začal pripravovať stôl.
Všetko pripravil, šumivé víno a tortu dal do chladničky, vodu v kanvici uvrel. Sedel a čakal.
V tom obleku mu bolo horúco. Ale zložiť ho nemohol, pred Mariškou musel vyzerať čo najlepšie!
Behal k oknu. Manželka neprichádza!
Potom si pomyslel, že ju musí privítať s kvetmi. Vzal karafiáty, jeden sa mu aj prelomil, ako na zlú hodinu.
Vytiahol tú „biely“, pripíl si, aby nebol taký nervózny.
Takto sedel s kvetmi v rukách na gauči celú hodinu, až ho začal zmáhať spánok.
Rozhodol sa, že počuje, keď manželka príde, a opatrne si ľahol, aby si nezmäčkal oblek. Kvetiny pritlačil k hrudi, aby ich potom nemusel zháňať…
…Manželka prišla až večer. Z druhého mesta od sestry cestovala vlakom päť hodín, potom taxíkom.
Pri vchode sa Mariška pozrela – v ich oknách nesvieti svetlo!
Zdesená vybehla do schodiska.
Priblížila sa k bytu, potichu otvorila oba zámky a vošla dnu. Ticho. Ani hukot, ani Jozef…
„Bože môj, čo ak sa mu niečo stalo?“ strachovala sa.
Zapá„Jozef!“ zvolala a vrhla sa k nemu, až keď zbadala jeho pokojne dýchajúce telo a pritisnuté kvety, uvoľnila sa a cítila, ako sa jej srdce naplňuje útechou – lebo domov sa nevracia len k miestu, ale k človeku, ktorý na ňu čaká.
