Keď ho našli, všetci ho od seba odvrátili. O dva roky o ňom písali v Amerike aj v Japonsku.
Jolana vyšla do záhrady natrhať kôpor na obed, no zrazu sa zastavila ako prikovaná. Pri kompostovisku tesne k sebe primknuté žalostne mňaukali dve drobné mačiatka. Jedno bolo silné, huňaté a živé, no druhé… Jolana si k nemu čupla a opatrne ho zdvihla na ruky.
Ach Bože, čo sa ti len prihodilo, chudáčik?
Oči mačiatka boli takmer celé zalepené hnisom a boli pri sebe tak blízko, akoby mu príroda nechcela dopriať viac miesta. Nožičky sa mu triasli, srsť mal zamotanú do chumáčov. Vedľa neho jeho sestrička vyzerala ako úplný opak: tučnučká, čistučká, s krásnymi proporciami malá krásavica.
Jolana bez slova išla pre lekárničku, vybrala očné kvapky a veľmi jemne mu čistila tváričku vatovým tampónom namočeným v teplej vode.
Prežiješ, určite to zvládneš, šepkala.
Prvé týždne boli nekonečným kolotočom ciest po veterinároch. Alergia na krmivo, problémy s koordináciou, slabé kĺby diagnóz pribúdalo a zdalo sa, že neberú konca. Malého nazvali Šimon. Od začiatku bojoval o život, hoci každý deň pre neho znamenal ďalšiu skúšku.
Pozri, aký si smiešny! smiala sa Jolana, keď sledovala, ako sa Šimon snaží umývať, ale vždy sa prevalí na bok, lebo kĺby nefungujú ako treba. Šimi, ty si môj zázrak!
Sestru si noví majitelia zobrali hneď bola krásna a zdravá. Ale Šimon ostal u Jolany. Čo je zvláštne, nikdy o svojom rozhodnutí ani na chvíľu nezapochybovala.
Asi o pol roka, keď mača podrástlo a zosilnelo, Jolana sa po prvýkrát naozaj zahľadela na jeho tváričku. Tie zvláštne posadené očká, čo jej najprv pripadali ako nedostatok, mu teraz pridávali výraz neustáleho údivu. Akoby každú chvíľu objavoval niečo neuveriteľné a nemohol sa z toho spamätať.
Viez, Šimon, že vyzeráš ako človek, čo zabudol vypnúť žehličku? rozosmiala sa, keď fotila ďalšiu fotku.
V telefóne len pribúdali fotografie. Šimon natiahnutý na gauči v smiešnej polohe. Šimon s výrazom večného prekvapenia. Šimon, ktorý sa márne pokúša skočiť na parapetu dokonalú koordináciu sa mu ani po mesiacoch získať nepodarilo.
Raz k Jolaninej prišla kamarátka. Keď uvidela Šimona, skoro sa zadrhla kávou.
Jolana, to je čo zač?!
To je Šimon, môj milovaný kocúrik.
On sa vždy tak tvári?
Vždy. Ako by sa práve dozvedel, že zem je guľatá!
Kamarátka hneď vytiahla mobil a spravila zopár fotiek.
Zapíš ho do súťaže o najdlhší chvost! Tento týždeň to robia v komunitnom centre.
Jolana len mykla plecami. Šimon mal chvost veru riadny, hoci na rekord to asi nebolo. Ale prečo nie? Aspoň sa prejdú a uvidia iné zvieratá.
Na súťaži si dlhšie prezerali Šimona, šepkali medzi sebou, merali chvost. Jolana už začala byť presvedčená, že ich len prekvapuje jeho zvláštny vzhľad.
Viete, pristúpila k nej organizátorka v tričku s logom akcie, váš kocúr je úplne jedinečný. Mali by ste ho ukázať na internete. Natočte s ním video, dajte to na sociálne siete.
Myslíte, že to niekoho zaujme?
Som si istá.
Doma Jolana chvíľu otáčala mobilom v rukách a rozmýšľala. Šimon sedel v jeho zvyčajnej póze trochu krivo, s dokorán otvorenými očami, akoby práve teraz videl niečo senzačné.
Tak čo, Šimi, ideme sa presláviť?
Prvé video malo asi tristo pozretí. Druhé už jeden a pol tisíc. Ale tretie…
To tretie všetko zmenilo.
Jolana, to vidíš!? vtrhol do izby muž s tabletom v ruke. Tvoj Šimon má už sedemdesiattisíc sledovateľov!
Jolana neverila vlastným očiam. Upozornenia pribúdali jedno cez druhé, komentáre sa nedali ani čítať, ako rýchlo pribúdali:
To je najmilšie stvorenie, aké som kedy videla!
Jeho tvár je moje pondelkové ráno!
Chcem rovnakého kocúra, kde si ho zobrala?
Vyzerá, akoby stále neveril, že sa narodil v tomto tele!
Bolo jasné, že osobný účet jej nestačí. Založila Šimonovi samostatný profil a začala pridávať nielen fotky, ale aj drobné príbehy z jeho života: ako lovil svetelného zajačika a tresol do steny, ako spal s pootvorenými očami aj svaly v viečkach mu občas neposlúchali, ako sedel na parapete s pohľadom zamysleného filozofa, akoby objavoval zmysel života.
Sledovateľov pribúdalo každý deň. Pätnásťtisíc. Dvadsať. Tridsať… Ani nestíhala sledovať čísla.
A čoskoro prišli správy od novinárov. Najprv malé miestne noviny, potom regionálny portál a napokon celoslovenské médiá. Ale tým to neskončilo.
Jolana, píše ti nejaký Američan! podal jej telefon manžel. Chcú s tebou robiť rozhovor.
Zistili, že The Mirror, veľký americký portál, chce písať o výnimočnom kocúrovi zo Slovenska. Potom sa ozval nemecký magazín, austrálske spravodajstvo, japonské noviny.
Šimi, ty si teraz svetová hviezda, smiala sa Jolana a poškrabkala ho za uchom. Predstav si, v Tokiu ťa spomínajú!
Šimon sa na svoju paničku pozrel tým nezameniteľným pohľadom večného údivu a prevrátil sa na chrbát, akoby sa nič zvláštne nedialo.
O pár týždňov dorazil z Nemecka filmový štáb. Jolana bola nervózna – čo ak sa Šimon zľakne, zabehne sa, bude sa správať čudne? Ale kocúr ostal sám sebou: sedel vo svojej krivej póze, vypúlil oči, skúšal skočiť na gauč a opäť sa netrafil.
Fantastisch! nadšený kameraman. On je tak prirodzený!
Keď sa natáčanie skončilo, režisér jej silno stisol ruku.
Ďakujem, že ste ho zachránili. Svet je vďaka ľuďom ako vy o niečo lepší.
Jolana ich odprevádzala s hrčou v hrdle. Naozaj sa toto všetko deje práve im? Že to je ten slabý kocúrik, ktorého kedysi našla pri komposte?
Večer sedela na gauči a Šimon sa jej uvelebil na kolenách. Vonku mrholilo, lampa jemne osvetľovala izbu, vytvárala teplú útulnú atmosféru.
Vieš, Šimi, šepkala ticho, hladkala ho po chrbte, keď som ťa našla, skoro každý vravel, že nemáš šancu. Že nemá zmysel míňať energiu a peniaze na polámané zviera. A teraz o tebe píšu všade na svete. Ľudia na teba pozerajú a usmievajú sa. Píšu, že im pomáhaš prežiť ťažké dni, že tvoja tvár ich rozosmial, keď im bolo najhoršie.
Šimon začal priasť a zahľadel sa na ňu svojím klasickým výrazom akoby práve teraz pochopil tajomstvo vesmíru.
Ty si dôkazom, že každé živé je stvorenie hodné šance. To, čo sa niekomu zdá ako chyba, môže byť výnimočnosťou. Láska dokáže zázraky.
Mobil znova zavibroval tentoraz správa od novinárov z Litvy.
Jolana sa usmiala. Nikdy by jej nenapadlo, že raz bude písať s redaktormi svetových médií, že jej kocúr sa stane celebritou, a že príbeh chorého mačiatka zo záhrady doletí až na druhý koniec sveta. No najdôležitejšie bolo niečo iné. Najhlavnejšie bolo, že Šimon žil, cítil sa čo najlepšie a bol skutočne šťastný. Možno sa nevedel šplhať po stromoch ako ostatné mačky, ale dokázal rozžiariť úsmev na tvárach tisícok ľudí. A to je viac, než akýkoľvek rekord.
Ďakujem ti, Šimi, zašepkal som. Za to, že si. Že si bojoval. Že si mne aj iným ukázal: beznádejné situácie neexistujú. To len lásky a vytrvalosti je niekedy málo.
Šimon spokojne zamňaukal a zavrel oči. Aj v spánku mu na tvári ostal nádych prekvapenia akoby ani nevedel uveriť, aké zvláštne cesty si pre neho život pripravil.
Niekde ďaleko ľudia otvárali stránku zvláštneho kocúra z Trnavy, pozerali jeho fotky a pochopili jednoduchú pravdu: krása je relatívna, no dobrota je absolútna. A práve dobrota dokáže premeniť opustené, choré mačiatko na skutočnú hviezdu, ktorá rozjasní životy tisícok ľudí.
