Zuzana a Martin sa chystali na svadbu. Oslava bola v plnom prúde, keď moderátor oznámil, že nastal čas na darčeky. Ako prví privítali mladomanželov rodičia nevesty. Potom sa k nim priblížila Martinova matka, Alžbeta Jánová. V rukách mala veľkú škatuľu oviazanú svetlomodrou mašličkou.
„No teda! Čo to asi je?“ šepkala Zuzana Martinovi do ucha so zvedavosťou.
„Netuším. Mama to predo mnou tajila,“ odpovedal zmätene ženích.
Rozhodli sa, že darčeky rozbalia až na druhý deň, keď sa svadobný shon upokojí. Zuzana navrhla začať práve škatuľou od svokry. Keď rozviazali mašličku a zdvihli veko, nahliadli dnu… a onemeli.
Zuzana si už dlhšie všímala jednu Martinovu zvláštnosť: nikdy si bez dovolenia nezobral ani to najmenšie drobné.
„Môžem si zjesť posledný cukrík?“ opatrne sa pýtal, keď sa pozrel na misku s jedným zvyšným karamelovým bonbónom.
„Samozrejme!“ čudovala sa Zuzana. „Nemusel by sa ani pýtať.“
„Tak som zvyknutý,“ usmial sa a rýchlo rozbalil obal.
Až po niekoľkých mesiacoch Zuzana pochopila, odkiaľ sa táto ostýchavosť u jej budúceho muža vzala.
Raz ju Martin pozval, aby sa stretla s jeho rodičmi – Alžbetou Jánovou a Jozefom Ivanom. Najprv sa jej svokra zdala byť milou ženou. Prvý dojem však rýchlo zmizol, keď ich Alžbeta pozvala k stolu.
Pred hostí postavili dva tanieriky, na ktoré starostlivá gazdiná naložila po dve lyžice zemiakov a malú pliešku. Martin rýchlo zjedol svoje a potichu požiadal o prídavok.
„Čo to je za žráč! Nedáš sa uživiť!“ rozhorčene zvolala, čím Zuzanu hlboko zahanbila.
Keď prídavok vypýtal Jozef, Alžbeta mu radostne naložila celý tanier. Zuzana sotva dojedla, otriasená zjavnou neobľubou svokry voči vlastnému synovi.
Neskôr, pri príprave svadby, Alžbeta ukázala svoje pravé ja. Vadilo jej úplne všetko: prstene, reštaurácia, jedlo.
„Na čo také výdavky? Dalo sa to urobiť lacnejšie!“ vyčítavo hovorila.
Ako prvá stratila trpezlivosť Zuzana.
„Nechajte to na nás!“ prudko zareagovala. „Sú to naše peniaze a naše rozhodnutie!“
Urazená Alžbeta prestala volať a dokonca pohrozila, že na svadbu nepríde.
Dva dni pred obradom prišiel Jozef za mladými sám.
„Synku, pomôž mi s darčekom,“ požiadal a zavedol Martina k autu.
Ukázalo sa, že otec sám kúpil mladým práčku – aby neboli závislí od rozmarov jeho manželky. Priznal, že sa s Alžbetou pohádali: označila ako príliš drahý dokonca aj darček pre vlastného syna.
Na svadbe sa Alžbeta predsa len objavila – v nádherných šatách a taxíkom. Správala sa slušne, odovzdala veľkú modro ozdobenú škatuľu a potom sa vtratila do oslavy.
Nasledujúce ráno Zuzana s Martinom netrpezlivo rozbalili dar. Očakávanie vystriedalo sklamanie.
„Utierky?“ preblesklo Zuzane hlavou, keď vytiahla prvú.
„A ponožky,“ dodal Martin, keď vytiahol dve páry froté ponožiek. „Otec mal pravdu… Mama dala prvé, čo jej padlo pod ruku. Ani sa nechce veriť, že sa stala tak lakomou. Bolo by lepšie, keby nič nepriniesla.“
Ale príbeh tu nekončil. Po pár dňoch Alžbeta zavolala synovi, aby… zistila, kto a čo im daroval.
„Tak povedz! Čo dala tvoja svokra? A strýko Janko? A čo priniesli Zuzanine kamarátky?“ dopytovala sa.
Martin, ktorý nechcel rozoberať cudzie darčeky, stroho odpovedal:
„Mama, to nie sú tvoje veci. Sme spokojní.“
A zavesil, prvýkrát v živote bez toho, aby cítil vinu.
Život nás učí, že dobrosrdečnosť sa nemeria cenou daru. Ale rešpekt, rovnako ako láska, sa ukazuje v maličkostiach. A Alžbeta Jánová ich, žiaľ, už nemala.
