Keď choroba ukáže pravú tvár lásky: ako som zistila, že som si vybrala nesprávneho muža
Choroba je nepríjemná sama o sebe. Ale ešte horšie je, keď vedľa teba stojí človek, ktorý by mal byť oporou, no namiesto toho je len chladným pozorovateľom. Presne tak som sa cítila, keď som v najťažšej chvíli zostala úplne sama so svojou slabosťou, zatiaľ čo môj manžel, Ján, si pokojne zapol televízor a uvelebil sa na gauči. Ležala som s teplotou takmer štyridsať, triašuca sa od slabosti som sa snažila dosiahnuť na čašu s vodou, a on, bez toho aby spustil zrak z obrazovky, sa ma ani nenapadlo spýtať, či nepotrebujem napísať. Nieto už čaj – obyčajná otázka: „Ako sa cítiš?“ – tiež mu neprišla na um.
Pochádzam z malého mestečka pri Nitre, kde v našej rodine bolo zvykom starať sa o seba. Mama s otcom sa vždy držali za ruky, aj keď boli starí. Ak niekto ochorel, celá rodina sa zmenila na malú nemocnicu. Teplý čaj, obklady, kurací vývar – všetko bolo tak, ako má byť. Myslela som si, že tak to má byť v každom vzťahu. A teraz tu ležím ako cudzia vo vlastnom byte. Ak som nechcela zomrieť od smädu, musela som vstať z postele a vláčiť sa do kuchyne. A môj manžel? Ten sa ani neobzrel. Nie z krutosti, nie. Len mu to bolo úplne jedno.
Keď ochorie on, je to iná situácia. Môže ma v noci zobudiť a žiadať o teplomer, vodu alebo lieky. A ja idem. Nie pretože musím, ale pretože ho milujem. Pretože to tak cítim. Pretože to je správne. Volám doktora, varím ovocné čaje, pripravujem ľahké jedlo, aby mu nebolo zle. Som pri ňom. A on? On sa vie len spýtať: „Ideš dnes do práce?“ A keď odpoviem, že nie, bez slova sa otočí a odíde. Žiadna ponuka pomoci, žiadne lieky, žiadna starosť, či je doma aspoň kúsok jedla.
Snažila som sa rozprávať. Nie raz. Ale z každého rozhovoru urobil vtip alebo sa urazil ako malé dieťa. Vraj si vymýšľam, preháňam, dramatizujem. Možno má pravdu? – napadlo ma. Možno som príliš citlivá? Ale potom som si spomenula, ako som stála v kuchyni, sotva držiac sa na nohách, a on len pristál, dal špinavý tanier do umývačky a odišiel. Akoby som nebola človek, ale len služobná.
A tak som sa rozhodla: budem konať rovnako. Nie zo zloby, ale v nádeji, že pochopí. Keď ochorel on, ja som mlčala a venovala sa svojim veciam. Žiadny čaj, žiadna deka, žiadne milé slovo. Okamžite začal nariekať: bolí ho hlava, nemá čo jesť, nemá čo piť. „V kuchyni je všetko,“ povedala som pokojne. A on? Nerozumel, čo sa deje. Behal medzi chladničkou a mikrovlnkou, hlasno vzdychal, stenal po celom byte v nádeji, že povolím. Ale ja som nevzdala. Myslela som si, že konečne pochopí.
Lenže nie. Keď som ďalší raz ochorela ja, znova ma ignoroval. Ležala som s horúčkou, boliace kĺby, a on prešiel popri mne bez jediného pohľadu. Skúsila som znova hovoriť. Pripomenula som mu, ako dlhé roky som sa oňho starala, a ako len raz som to urobila inak. A on mi v odpoveď: „Ty si sa vtedy o mňa nepostarala, tak teraz nežiadaj.“ To bolo všetko. Jediná chvíľa preškrtla celé roky starostlivosti. V tej chvíli som pochopila: on nevie oceniť dobro. Nepamätá si lásku. Vidí len to, čo mu je nepríjemné.
Už som to nevládala. Bolo mi zle, ale vnútri všetko vrelo. Povedala som všetko, čo sa nahromadilo. Všetko, čo som dlho držala v sebe. A on sa urazil. Urazil! Nie ja, ktorú opustili v chorobe, nie ja, ktorá nemala ani morálnu podporu, ale on – veľký, silný muž, ktorého nehladili po hlave v správny čas.
Asi som sa pomýlila. Veľmi som sa pomýlila v človeku. Nie je to ten, s ktorým chcem zostarnúť. Nie je to ten, kto donesie pohár vody v poslednej chvíli. Nie je to ten, kto bude oporou. A z tej myšlienky bolí ešte viac než z každej choroby.
