Keď chceš, tak to rob, povedala mama.
Mami, vy ste mali dieťa pre seba, nie pre mňa, tak sa aj starajte o svojho Janka sami. Ja potrebujem vyspať, mám školu, odsekol syn.
Janko, veď ťa neprosím často. Len raz ho odviesť do školy. Prvý september, všetky deti budú s rodičmi…
Presne tak, s rodičmi, prerušil ju Janko. A kde boli moji, keď som mal ja slávnosti? Stále s tým malým. Tak nech ide sám, nič sa mu nestane.
No nie stále… Len párkrát sa to stalo. Ale nebolo to úmyselne…
No a teraz to vyšlo tak, že pôjde sám, pokojne dodal Janko a upil čaju.
Mama sa cítila bezmocne. Nečakala taký odpor. Veď oni ho živia, obliekajú, a on sa nechce podieľať na rodinnom živote.
Tak počkaj, začala prísnejšie. Žijeme v rodine, Janko. V rodine si všetci pomáhame. My s otcom ti pomáhame dávame ti kapesné, varíme, upratujeme, niekedy aj v tvojej izbe. Buď slušný a pomôž aj ty.
Ja som vás neprosil, aby ste mi upratovali izbu. A bez kapesného sa tiež uživím. Mám osemnásť, nie som malý chlapec ani chůva. Moje slovo by sa malo tiež počítať.
Po tých slovách vzal svoj hrnček a odišiel do izby. Mama ostať sama. S ťarchou na srdci, nevyriešeným problémom a čo bolo najhoršie s myšlienkou, že jej syn je sebecký.
Kedy sa takým stal?
Prvé manželstvo nevyšlo. Jankov otec nikdy nedospel radšej len váľal sa na gauči, hral hry a pozeral do telefónu, než aby budoval rodinu. Občas pracoval, ale zarábal tak málo, že sa ani sám nezaplatil. Raz sa mama rozhodla požiadala o rozvod a odišla k svojej mame.
Keď sa vydala druhýkrát, mal Janko päť rokov. Vek, keď dieťa ešte prijme nového člena rodiny. Martin si s ním rýchlo našiel spoločnú reč a čoskoro sa stal tatkom.
A keď mal Janko desať, narodil sa Jano. Azda odvtedy sa všetko začalo pomaly kaziť, lenže mama to nevidela.
Vtedy išiel Janko prvýkrát na prvý september sám. Mama bola po pôrode v takom stave, že na školu nemala silu. Martin pracoval, staral sa o rodinu, a starí rodičia boli príliš ďaleko jedni v inom meste, druhí na chate.
Janko, veď rozumieš… Si už veľký chlapec, zvládneš to sám? opýtala sa provinilo. Nehnevaj sa, ja by som s tebou rada išla, ale vidíš…
Vidím, povzdychol si. Nič. Už nie som malý.
Vtedy sa jej zdalo, že všetko je v poriadku. Možno bol smutný, ale išiel, nesťažoval sa. Lenže on si to všetko dobre pamätal.
O tri roky sa situácia zopakovala. Tentokrát nemohla ísť, lebo Jano niečo chytil v škôlke.
Vlastne Jano chorieval často. Raz dokonca priniesol z škôlky ovčie kiahne. Prave včas dva dni predtým, ako mal Janko ísť so spolužiakmi na výlet po histórických mestách. Musel ostať doma.
Mami, chápem, ale už ma nebaví stále chorovať. Nemohol by si aspoň malého dať do karantény? vybuchol, keď ho mama mazala zelenou farbou.
Janko, sme rodina… Kde je on, tam som aj ja. A ja varím, upratujem… Nedá sa úplne izolovať.
Mama staršieho syna chápala. Takmer vždy, keď ochorel Jano, nakazil sa aj on. No zároveň to považovala za nevyhnutnú časť života.
Čoskoro začal odmietať pomoc v domácnosti alebo s bratom. Spočiatku neodmietal priamo, len odkladal alebo robil tak, že bolo ľahšie, keď to spravila sama. Mama sa hnevala, ale pripisovala to puberte. Aj keď to občas viedlo k hádkam.
Prečo mám upratovať obývačku, keď tam ani nie som? Vy tam s malým ste, vy robíte neporiadok tak ho upratajte, povedal raz.
Ale na kuchyni si, oponovala. A upratujem tam ja. A varím, mimochodom.
Ty utieraš každú kvapku na umývadle. Keby som žil sám, takýto nezmysel by som nerobil. Sterilná čistota je tvoja vec keď ju chceš, tak ju rob.
Niekedy ho donútila vzťať handru. Inokedy radšej zavrela oči nervy boli drahšie. A tak to dopadlo…
Mladšieho nemal kto odviesť do školy. Starí rodičia, ako vždy, príliš ďaleko, manžel na služobnej ceste, a v práci ju nepustili. Janko prvýkrát kategoricky odmietol pomôcť, hoci mal ten deň voľno.
Čo robiť?
Najprv zavolala manželovi.
Tak… Chce dospelý život? Dobre, prídem, porozprávame sa. Ak chce, nech si to vyskúša, zamrmlal Martin.
Len bez extrémov, vystrašila sa. Už ho strácame. Ak uteká, nechaj ho. Uvidíme, ako si poradí bez tati, odvezi ma alebo mami, vyzdvihni mi balík. My mu predsa nikdy nepomôžeme.
Martin mal pravdu, ale bála sa. Bol tvrdohlavý, a hoci Janka miloval ako vlastného, mohol príliš pritvrdiť.
Problém s Janom vyriešila kamarátka Zuzka, s ktorou kedysi chodievali do škôlky. Odviedla ho nielen do školy, ale aj na prechádzku do parku. Nie to isté ako s rodičmi, ale lepšie ako nič.
Zuzka, ďakujem ti, vrelo povedala mama, keď si po práci vyzdvihla syna. Poď, napojím ťa čajom.
To nič. Ty si tiež raz-dva vyzdvihla môjho. Matky sa musia držať spolu, usmiala sa.
Mama ju presvedčila, aby prišla na návštevu, a porozprávala sa jej o starostiach so synom. Zuzka bola len o málo staršia dvadsaťšesť a ešte dobre pamätala, aké to je byť tínedžerom.
Chápem tvojho Janka, povzdychla si. Ja som bola staršia sestra dvoch mladších. Myslím, že naňho príliš tlačíš. Chlapcovi sa
