Keď žili starí rodičia, myslel som si, že oni sú moja hlavná rodina. Prečo?
Pretože mama sa stále zaoberala otázkami zamestnania matiek, ktoré zostali bez podpory rodiny. Bola nejakým sociálnym pracovníkom. A otec… Otec bol takou umeleckou dušou, ktorá sa neustále hľadala, či už v maľbe, v divadle, alebo v niečom inom, a nejako sa postupne rozpustil vo veľkom mori ľudského života.
Mama ma milovala. Ale milovala ma nejako hystéricky, nárazovo. Raz týždenne nás navštívila so starými rodičmi, priviezla jedlo a darčeky. Vzrušene ma pobozkala. Potom „hostila“, ako hovorila babka, teda obedovala, popíjala s dedom borovičku, zdvíhala hlavu (babka pri tom klopila zrak a uhládzala si obrus pred sebou), prekypovala nápadmi a slovami a zmizla. Opäť na týždeň alebo aj dlhšie, ak mala veľa práce.
A my so „starostlivými rodičmi“ sme zostali, aby sme žili ďalej, ticho a zdravo, so záhradkou babky a výletmi do lesa so starým otcom a nekonečnými „filozofickými debatami“ o živote.
Moja babka bola dôstojná a, ako teraz chápem, nádherná. Bachantná, s nádhernými vlasmi až do staroby, ktoré si každý týždeň po kúpeľoch česala polkruhovým hrebeňom, ktorý jej darovala matka. Dedo bol kostnatý, charizmatický, s nádherne vrytou pavučinou vrások, ktoré začínali na čele a utekali po šiji za golier vždy čistého a žehleného trička babkou.
Vôbec chlapi u našej babky (teda my s dedkom) boli „naveľa poriadni: umytí, oholení (osobitne som, samozrejme, bol oholený ja!) a vždy v čistom“, — tak o nás hovorila celá naša „dedina“. Potom, už v škole, dlho sa mi nepodarilo zvyknúť na strohé a nevýrazné slovo „dedina“ a písal som a hovoril ho tak, ako bolo zaužité v našej rodine.
Koho som miloval viac? Dodnes to nemôžem povedať, pretože pre mňa to bolo jediné ucelené, z ktorého voňal boršč a cigarety, mlieko a pot, náš dvor a les.
Keď som sa ráno zobudil, prvé, čo som videl, bola dedova tvár, hlboko, hlboko sa nado mnou sklánajúca. A jeho pery, suché a horúce vždy, šepkali, hneď ako som otvoril oči:
— Vstávaj, Jožko. Babka už napiekla oškvarkové pagáče. A nás s tebou v lese čaká ježko, aby porozprával nové príbehy.
Potom ma dedo pobozkal akoby letmo, sotva sa dotýkajúc mojich líčok perami a pritláčajúc sa potom svojimi, zle oholenými. A ja som fňukal, vtedy som ešte nechápal, že to je šťastie:
— Ne-e-e, dedo, ešte nechcem… Spať budem… A pagáče chcem s lekvárom, nie s cesnakom.
— Tak to my hneď zariadime, — vzrušil sa dedo, — babke to povieme.
A už kričal smerom do kuchyne:
— Babka Maruška, babka Maruška! Náš kráľ chce pagáče s lekvárom! Rozumela si?!
O chvíľu sa v dvernom otvore objavila babkina tvár, ktorá povedala:
— A čo si myslíš, že neviem? A džem v modrej mištičke už mám pripravený. Poďte rýchlo!
Počas umývania obaja stáli vedľa mňa, a babka držala uterák, na ktorom bol ňou vyšitý (hladkým stehom!) kozliatko, a dedo sa snažil vytrhnúť „uterák“ z jej rúk.
Potom sme jedli. Ja s dedkom. Pretože babka si k stolu nesadala, ale starala sa, aby všetko bolo v poriadku a aby mužom pri stole bolo pohodlne.
Potom sme s dedom vstávali od stola a stručne (po mužsky!) chválili našu pani domu:
— Najedli sme sa, mama…
— Áno, babka!..
A vyšli sme von fajčiť.
Fajčil, samozrejme, dedo, a ja som sedel vedľa neho, pritisnutý na neho bokom, pozeral sa na neho a ruky som kládol na kolená tak isto, ako on.
— No, ako si? Si pripravený dnešný deň žiť? — pýtal sa dedo.
Odpovedal som pokojne, ale nie hneď:
— Áno…
Stávali sme z priedomia, pľuli (obaja, mimochodom, pretože dedo mi po svojom odpľutí podstrčil špak!) na cigaretový zvyšok, a pýtali sa neviditeľnej babky, pretože v dome už štrngala riady:
— Mama, potrebujete niečo? Alebo my už teda ideme, do lesa.
— Áno, babka!..
Z hĺbky domu zaznelo:
— Iďte už, a ja ešte premyslím, čím vás na deň zamestnám!..
My s dedom sme si brali (dedo bral) pletené koše (veľký pre neho a malý, takmer hračkársky – dedo mi ho uplietol). Išli sme do lesa. A on mi rozprával, prečo má ďateľ červenú hlavu, prečo má borovica dlhšie ihličie ako smrek, prečo mama zriedka prichádza, prečo ježkovia, keď ich zoberiete do rúk, „psycujú“, prečo sa otec kdesi stratil, prečo majú hríbiky „zamatové“ klobúky, prečo je naša babka taká pekná, a dedo… „nie veľmi“ (to on sám tak hovoril).
Na obed, keď už aj v lese bolo horúco, sme sa vrátili domov. A vždy s trofejmi: huby, bobule, bylinky, ktoré sa voňavo pridávajú do čaju.
Babka nás opäť kŕmila, a potom ma ukladala v izbách, kde bolo chladno, na pohovku, aby „obedové kúsky uľahli“, a ja som si zdriemol. Dedo ma prikryl svojím voňavým starým kožuchom a sedel pri mne, kým… kým… kým nepriletel obrovský vták s modrými očami, pozeral na mňa a pýtal sa: „Ty, Jožko, správal si sa dnes dobre? Neranil si dedka s babkou?“
Úprimne som na neho hľadel… a zobudil som sa…
A tu – babka: už naliala do hrnčeka s makmi mlieko a veľký kus bieleho chleba, ktorý ráno spolu s pagáčmi upiekla, položila vedľa.
A potom… potom sme s dedom niečo na dvore alebo v dome robili, a babka išla do záhrady „trošku pozaháľať“ a „pozrieť, či je všetko v poriadku“. Popritom okopala záhony, zaliala niečo a ešte aj niečo iné tam urobila.
My s dedom sme pracovali, pretože sme pochopili: „mužské záležitosti v dome majú vykonávať chlapi, a ženské babka“.
Teraz som už starší, ako boli dedko s babkou vtedy. A mám infarkt. Ležím po operácii v nemocnici. Ležím a premýšľam: musím prežiť, aby bol na Zemi človek, ktorý si tieto spomienky uchováva.
