Keď boli nažive starí rodičia, myslel som si, že sú mojou hlavnou rodinou. Prečo?
Pretože mama sa stále venovala problematike zamestnania matiek, ktoré zostali bez podpory príbuzných. Bola akýmsi sociálnym pracovníkom. A otec… Otec bol v našej rodine umeleckou dušou a stále hľadal sám seba, či už v maľbe, divadle, alebo niečom inom, až sa postupne rozplynul v nekonečnom mori života.
Mama ma milovala. Ale milovala nejako hystericky, nárazovo. Raz do týždňa k nám prichádzala k starému otcovi a starej mame, prinášala jedlo a darčeky. Rýchlo ma pobozkala, potom sa “naobedovala”, ako hovorila starká, teda naobedovala, pila s dedom borovičku, prudko zakláňajúc hlavu (starká pritom skláňala oči k stolu a uhladzovala pred sebou obrus), sršala nápadmi a slovami a – zmizla. Opäť na týždeň alebo aj viac, ak mala v práci veľa roboty.
A my s “rodičmi” sme zostávali, aby sme ďalej žili ticho a dôstojne, s babkinou záhradkou, s dedovými prechádzkami do lesa a ich nekonečnými “filozofickými debatami” o prežitom.
Moja babka bola majestátna a, ako teraz chápem, nádherná. Veľká, s krásnymi vlasmi, ktoré si aj v starobe každodenne po kúpeli češala polkruhovým hrebeňom, ktorý jej darovala ešte jej matka. Dedo bol suchý, s výraznými rysmi, neuveriteľne malebný sieťou vrások, ktoré sa tiahli po čele a mizli za krkom. Košeľa, čo nosil, bola vždy čistá a vyžehlená, vďaka babke.
Vôbec, muži v našej rodine (to sme boli ja a dedo, ako sme hovorili) boli vždy “vylágočkovo”: umytí, oholení (najmä ja som bol vždy dokonale vyholený!) a stále čistí,” tak o nás hovorila celá naša “ulica”. Potom, v škole, som sa dlho nemohol zvyknúť na krátené a nevýrazné slovo “ulica” a písal a hovoril som ho tak, ako bolo zvykom u nás doma.
Koho som miloval viac? Dodnes to neviem povedať, pretože pre mňa boli akýmsi monolitickým zjednotením, z ktorého voňalo kapustnicou a cigaretami, mliekom a potom, naším dvorom a lesom.
Keď som ráno vstal, prvé, čo som videl, bola skulptúrna dedova tvár, naklonená nízko nado mnou. A jeho pery, suché a horúce, šepkali, len čo som otvoril oči:
– Vstávaj, Miško. Starká už napiekla lokše s cesnakom. A v lese nás čaká ježko, aby nám nové príbehy porozprával.
Potom ma dedo pobozkal, len letmo sa dotknúc mojich líc, a svoju, zle oholenú tvár pritisol na tú moju. A ja som mrncal, vtedy ešte nevedel, že to je šťastie:
– Nie, dedo, nechcem ešte… Ešte budem spať… A lokše chcem s džemom, nie s cesnakom.
– To ihneď vybavíme, – ožil dedo, – babke preobjednávku urobíme.
A už kričal smerom do kuchyne:
– Starká Mária, starká Mária! Náš kráľ lokše s džemom chce!! Počuješ?!
Po chvíli sa v dverách objavila tvár babky, ktorá povedala:
– A to čože, ja to neviem?! Džem v modrej mištičke som už nachystala. Poďte, poďte!
Keď som sa umýval, obaja stáli vedľa mňa a babka držala uterák, na ktorom bol ňou vyšší kozliatok, a dedo sa slabými pokusmi snažil vyslobodiť “osušku” z “jej” rúk.
Potom sme jedli. Ja a dedo. Pretože babka si ku stolu nesadala, ale pobehovala okolo, vytvárajúc útulnosť a zdôrazňujúc dôležitosť procesu, keď muži v dome jedia.
Potom sme s dedom vstali od stola a stručne (ako muži!) sme pochválili našu hostiteľku:
– Najedli sme sa, matka…
– Áno, babka!..
A šli sme zapáliť si do dvora.
Pochopiteľne, fajčil dedo, a ja som sedel pri ňom, priťahoval som sa k nemu bokom, nakukoval som na neho a ruky uložil na kolenách rovnako ako on.
– No, ako? Si pripravený žiť dnes? – pýtal sa dedo.
Ja som odpovedal vážne, ale nie hneď:
– Áno…
Vstali sme z verandy, pľuli (obaja, mimochodom, pretože po svojom pľuvnutí dedo mi pod nos posunul ohorok!) na ohorok, ako keby sme sa pýtali neviditeľnej starej mamy, pretože tá už v dome štrngotala riadom:
– Nepotrebuješ nič, mama? Lebo my pôjdeme do lesa.
– Áno, babka!…
Z útrob domu sa ozvalo:
– Choďte už, a ja zatiaľ premyslím, čím vás na deň zamestnať!..
My s dedom vzali (dedom) pletené košíky (veľký preňho a malý, takmer hračkársky – dedo pre mňa uplietol). Išli sme do lesa. A on mi rozprával, prečo má ďateľ červenú hlavu, prečo je borovica dlhšia než smrek, prečo mama prichádza tak zriedkavo, prečo ježkovia, keď ich chytíte, “frkajú”, prečo sa otec niekam stratil, prečo sú masliaky “lepkavé”, prečo je naša babka taká krásna, a dedo… “nie veľmi” (to on sám tak hovoril).
K obedu, keď už v lese bolo teplo, sme išli domov. A vždy s trofejami: hubami, bobuľami a vonnými bylinkami do čaju.
Babka nás opäť nakŕmila a potom ma uložila v predsieni, kde bolo chladno, na ležadlo, aby si “obedňajšie kúsky oddýchli”, spať. Dedo ma zakryl vonným starým kabátom a sedel pri mne až do chvíle, kým… kým… kým nepriletel obrovský vták s modrými očami, pozrel na mňa a spýtal sa: “Mikuláš, dobre si sa dnes správal? Neogorčil si deda so starkou?”
Čestne som na ňu pozeral… a prebúdzal som sa…
A tu je – starká: už naliala mlieko do červenej šálky a veľký kus bieleho chleba, ktorý ráno s lokšami upiekli, vedľa položila.
A potom… potom sme s dedom niečo robili na dvore alebo doma, a babka išla do záhrady “pobaviť” sa a “pozrieť sa, či je tam všetko v poriadku”. Zároveň prerobí a poleje čo treba a ešte niečo porobí.
My s dedom pracujeme, pretože rozumieme: “mužské záležitosti v dome musia robiť muži, a ženské – babka”.
Teraz som už starší, než boli moji starí rodičia vtedy. A mám infarkt. Ležím po operácii v nemocnici. Ležím a myslím si: musím prežiť, aby bol na Zemi človek, ktorý si tieto spomienky uchováva…
