Keď som pred mnohými rokmi vychádzala z nemocnice v srdci Banskej Bystrice, v dverách som skoro narazila do muža.
Prepáčte, povedal s krátkym pohľadom na mňa, no ten sa za zlomok sekundy zmenil na pohŕdavý, povýšenecký. Okamžite sa odo mňa odvrátil, akoby som preňho prestala existovať.
Také pohľady som v mladosti znášala často. Štíhlym, dlhonohým dievčatám sa muži dívali do očí inak ich pohľady neboli prázdne, ale lačné a ulpievavé. Tá nespravodlivosť mi vždy neskutočne ubližovala. Bola to moja vina, že som sa narodila inak?
Ako malé dieťa každý obdivoval moje bucľaté líca, plné nohy a guľatý zadoček. No na základnej škole, keď sme stáli v rade na telesnej, bola som vždy prvá v dievčenskej sekcii najvyššia a najväčšia. Prezývali ma buchtička, bravčová panvička, a dokonca aj Dýňa. To nič, dalo sa to zniesť, hoci tie naozaj kruté prezývky som sa snažila v spomienkach potlačiť. Deti vedia byť nemilosrdné a učitelia to videli, no nikdy nezakročili.
Pokúsila som sa o rôzne diéty, no hlad mi nedovolil vydržať. Čo som schudla, to sa rýchlo vrátilo. Bola som síce milá, no postava mi všetko pokazila.
Chcela som byť učiteľkou, ale bála som sa, že deti by o mne hovorili po svojom. Po maturite som sa prihlásila na zdravotnícku školu. Pacientom je v bolesti jedno, ako vyzerá človek, čo im pomáha.
V našej skupine chalani neboli a dievčatá riešili svoje záležitosti lásky, svadby, známosti. Ja som vždy ostávala sama. Na hodinách ma dievčatá posúvali do prvej lavice, aby sa samy ukryli za moju postavu a vyhli sa otázkam.
Smutne som pozerala na nádherné šaty vo výkladoch, tušila som, že na mňa nebudú. Nosila som len voľné svetre a široké sukne, aby som skryla postavu a chyby. Bola som dobrá študentka, injekcie som robila šikovne a bezbolestne, preto ma starší pacienti obľubovali.
Raz sme šli s dievčatami na klzisko. Skupina puberťákov na mňa vykrikovala: Pozrite, na mäsovom trhu by si zarobila! Z toho smiechu mi bolo do plaču.
Mama sa ma snažila zoznámiť so synmi svojich kamarátok. Na dvoch rande som predsa len išla: prvý sa odo mňa odvrátil, akoby čakal inú; druhý hneď začal zavadzať rukami. Odhodila som ho, skončil v mláke a kričal za mnou Komu by si asi bola dobrá?! S plačom som utiekla. Rozhodla som sa viac nezoznamovať. Lepšie je samote.
Na profile v sociálnej sieti som mala ako avatar Fionu z Shreka. Keď sa nejaký chlapec spýtal, ako v skutočnosti vyzerám, odpísala som: Tak isto, len nie som zelená. On si myslel, že vtipkujem Chceš asi odradiť nápadníkov, napísal mi a volal ma von, no ja som prestala komunikovať.
Jedného dňa do mňa na oddelení nabehol malý chlapec, snáď šesťročný.
Kam bežíš? Tu ležia chorí, nesmieš hlučiť, povedala som mu, chytiac ho za ruku.
Chcel som sa šmýkať po linoleu.
S kým si prišiel?
S otcom, za babkou. Kde je tu záchod?
Poď, odviedla som ho dozadu. Zvládneš to sám?
Chlapec sa na mňa pozrel s akýmsi povýšeným pohľadom, no to ma neurazilo, bola som zvyknutá.
Po chvíli prišiel a povedala som:
Teraz poď ukážeš mi, v ktorej izbe leží tvoja babička.
Zastavil sa pri jednej izbe, na tvári vážny pohľad, prst na perách.
Táto to je, ukázal na štvrťku.
Si si istý? To je mužská izba.
Ja poznám čísla aj písmenká, hrdo povedal, a ukázal na päťku.
Ty lišiak, predstierala som hnev.
Rozosmial sa. Ako sa voláš?
Matúš, stihol povedať, keď otvoril dvere izby vysoký muž.
Prísne naňho pozrel.
Matúš, kde si sa toľko zdržal? potom si všimol mňa.
Jeden krátky pohľad, nezáujem. Robil neplechu?
Nie, nehrešte ho, povedala som ticho a odišla.
Na ďalší deň znova prišli Matúš a jeho otec. Prešli okolo mňa bez pohľadu, ale Matúš sa za mnou veselo obzrel a ukázal mi palec hore. Usmiala som sa a zamávala.
Po tichej hodine som sa zastavila v izbe číslo päť:
Dnes vám to veľmi pristane, pani Mária Belašová. Bol tu vnúčik?
Áno! Je zlatý, že? Veľmi si prajem ešte žiť, vidieť, aký bude, keď vyrastie.
Vy ešte budete pestovať pravnúčatá, je priskoro na smrť, povedala som povzbudivo.
Ach, kiežby. Srdce mám preňho. Rasti bez mamy
Jeho mama?
Nezomrela. Odišla a nechala ho nám.
Vy ste povedali námu
Matúš nie je môj pokrvný vnúk, ale mám ho rada ako vlastného. Môj syn si vzal krásnu ženu, po svadbe priznala, že má dieťa. Odvtedy to bola bieda, muž skoro dostal infarkt. Odišla pracovať do zahraničia bola modelkou, dieťa jej prekážalo. Ženy, s ktorými sa môj syn stretáva, sú rovnaké: krásne, ale povrchné. Matúš ich neakceptuje.
Celý deň som mala v hlave príbeh pani Márii. Keď som jej išla píchnuť injekciu, našla som ju so slzami v očiach.
Pani Mária, nesmiete sa rozrušovať, viete?
Nie, ja už som pokojná. Tu máte, pozrite, čo mi Matúš nakreslil.
Na papieri chlapec držal za ruku mamu a otca. Hneď som spoznala, že je to on s rodičmi.
Matúš si kreslí mamu. Myslím, že to bude vy, Katka, povedala pani Mária.
Nie, to kreslil svoju mamu, namietala som.
Tú už si však nepamätá. Bola štíhla, táto je väčšia než otec. Vidíš, to ste vy, opäť si utierala oči.
Videla som, že Matúš nakreslil mamu mohutnejšiu než otca. Aj malé dieťa chápe, že som veľká. Taký fešák, ako jeho otec, sa o mňa nikdy nezaujme. Snívať je plané
Odvtedy sa naše rozhovory pri injekciách pre pani Máriu rozšírili vždy o pár viet. Keď nabudúce Matúš prišiel, hneď pribehol za mnou.
Dobrý deň. Ste spoľahlivá? spýtal sa.
Neviem,
Babka vraví, že je v dobrých rúčkach. Vraj čoskoro pôjde domov. A ja mám o týždeň narodeniny!
Určite, babku čoskoro pustia. Ale koľko budeš mať rokov?
Šesť! Pozývam vás na oslavu!
Rada prídem, ale musím sa spýtať tvojho otca.
Hneď za ním bežím, a zmizol v izbe.
Na druhý deň čakali na mňa Matúš s otcom pri sestre.
Oci, sľúbil si, šklbal Matúš otca.
Pamätám sa. Pozývam vás na narodeniny môjho syna, povedal a podal mi lístok s adresou a číslom. O jednej v sobotu, ak nemáte iné plány
Všetko máte zapísané v karte, červenala som sa. Plány nemám žiadne.
Ak neprídete, Matúša to veľmi sklame, a moju mamu ešte viac. Viete, že ona rozrušenie neznesie, vy sama ste hovorili
Celý týždeň! Musím ešte dačo zhodiť, povedala som si.
Doma som mame rozpovedala o Matúšovi.
Choď, určite choď. Deti cítia viac ako dospelí. A čo ak sa vám to s jeho otcom podarí? povedala, pozrela na mňa prísne. Matúš hľadá mamu.
On si ma ani nevšíma, vzdychla som.
Nemusíš byť prehnane skromná. Preňho sú zrejme dôležitejšie city dieťaťa než vlastné emócie.
V sobotu som si opatrne vybrala šaty, upravila vlasy, trochu pridala riasenku. Pred zrkadlom som sa zamračila akokoľvek by sa človek zdobil, štíhlejší už nebude.
Dávno som mala kúpený darček. Matúš čaká, musím ísť, zamrmlala som.
Stihla som stlačiť zvonček a dvere sa takmer hneď otvorili. Srdce mi poskočilo.
Katka prišla! objal ma Matúš, ako len vedel.
Pohladila som ho po hlavičke a podala darček. Jeho oči sa roztancovali šťastím.
V kuchyni bol už prestretý stôl. Pri ňom Ivan, matka pani Mária, vedľa neho krásna blondína. Na druhej strane sedel starší pán asi Matúšov dedko. Blondíne modelkovského typu sa zdvihlo jedno obočie pri pohľade na mňa.
Toto je moja záchrankyňa Katka. Toto je pán Igor, môj otec. A známa Ivana, Lenka, rýchlo predstavila pani Mária.
Blondína sa ešte urazenejší pozrela. Pri nalievaní vína pani Mária prevrhla pohár na blondínku. Tá vyskočila a stolička s rachotom spadla. Rušno.
Napriek ospravedlneniam sa blondína zbalila a odišla. Katka chcela tiež odísť.
Neurazte sa, začal Ivan.
Nie vy ste na mňa rozliali víno, mňa to neurazilo, povedala som. Aj tak už pôjdem.
Mama pripravila svoj koláč. Nepustite ju urazenú, potom vás odveziem.
Cesta autom prebiehala v tichu.
Nemuseli ste ma sprevádzať, zvládnem cestu sama, porušila som mlčanie.
Mama by mi to neodpustila, keby som vás nenechal doma. Stále sa stretávame na ceste. Ani by ma neprekvapilo, ak by nás mama chcela zosobášiť, zasmial sa Ivan.
Nemám vás rada, ani vy mňa. Nechcem sa vydávať. Nebojte sa, nebudem vám liezť do cesty, povedala som, hlas sa mi triasol.
V tej chvíli Ivan zastavil pred mojím blokom. Snažila som sa otvoriť zablokované dvere.
Otvorte to, prosím.
A vtedy ma pobozkal.
Čo robíte? Odkedy vás prestali baviť blondínky? Zrazu vás zaujali plnšie ženy? Ja vám predsa nemusím byť vďačná za to, že sa na mňa pozriete! hnev sa mi blysol v očiach.
Ivan nevedel, aká som presne v tej chvíli bola krásna. Blondíny si boli vždy isté sebou, správali sa chladne.
Prepáčte. Sám neviem, čo ma to chytilo. Nechcel som vám ublížiť. Myslel som si
Nikdy doteraz ma nikto nebozkával. Každý môj pokus skončil nezdarom a ponížením, povedala som s potlačovaným plačom a vypochodovala von.
Koncom augusta zrazu udrelo chladné počasie, duneli dažde. Od Matúšových narodenín uplynuli tri týždne. Už dávno som Ivana nevidela.
Keď som sa raz vrátila z práce celá premoknutá, mama mi oznámila:
Hľadal ťa mladý muž. Milý, sympatický, pôsobil znepokojene. Prosil, aby si mu zavolala
Hneď som volala Ivanovi.
To som bol ja. Matúš ochorel. Nepomohli by ste nám? Má lieky, ktoré treba pichať
Prídem, hneď prídem!
Kúpila som po ceste všetko potrebné.
Matúš sa potešil, keď ma zbadal. Pot mu zvlhčil vlasy, v očiach sa mu zaleskla radosť. Pripravila som injekciu s tým, že mu nikdy neublížim.
Pamätáš, že mám spoľahlivé ruky? Nemusíš sa báť.
Silno privrel oči a zvládol to odvážne.
Ivan ma sledoval, akoby ma videl prvýkrát. Začervenala som sa. Nik sa na mňa tak ešte nepozeral. Srdce mi poskočilo.
Opäť ma viezol domov.
Katka, poďme niekedy spolu do kaviarne. Ani sme sa poriadne nerozprávali.
Robíte to len pre syna? Nerobte to, začnem dúfať a vy vy ma nikdy nebudete milovať. Ja nie som vhodná na lásku. Som tučná.
Nie ste tučná. Ste milá, dobrá, príjemná. A deti sa nemýlia vyhovujete Matúšovi. A mne. Možno dokážeme spolu vytvoriť skutočný domov.
A ak sa Matúšova mama vráti?
Nevráti sa. Poslala nám papier súhlas s rozvodom aj vzdanie sa syna. Tam si už našla nového muža a Matúš jej nechýba. Je to môj syn. Tak čo, pôjdete so mnou na rande?
Áno, odpovedala som potichu.
Svet má pre každého spriaznenú dušu, druhú polku, s ktorou je niekedy dobre, niekedy zle, ale bez nej ešte horšie. A na vzhľade nezáleží. Mnohé páry sa nestretnú, alebo sa v každodennom zhone ani nespoznajú. Ale možno za to môže práve láska: ona je tým zázračným pohľadom, čo v obyčajnom, nepochopenom človeku uvidí niečo jedinečné a krásne. Aj v plnšom dievčati môže muž rozpoznať tú najnežnejšiu, najspravodlivejšiu dušu, jednu jedinú na svete stvorenú pre neho.
