“Keby si si našla poriadneho chlapa…”
Gizela Horváthová sedela na pohovke v podnajatej garsónke, kde Zuzka s Jankom žili posledné tri roky, a pozerala na dcéru tak, akoby spáchala trestný čin.
“Kedy si konečne kúpite byt?” jej hlas bol naliehavý, neoblomný. “Kedy skončíte s týmto podnájom?”
Zuzka sa vzdychla a obrátila sa k oknu. Tieto rozhovory už dávno neboli len nepríjemné stali sa mučením. Odvtedy, čo sa vydala za Janka, matka neprestávala. Že si vybrala zlého. Že Janko nemá bývanie, nemá peniaze, nemá vôbec nič. Na čo jej taký muž? A celé tie tri roky sa pýtala, kedy si kúpia vlastný byt, prečo ešte stále prenajímajú, či sa im za to nehanbí.
Hnev jej vrel niekde pod rebrami, pripravený vybuchnúť.
“Prehľadávame ponuky, mami,” povedala konečne Zuzka čo najpokojnejšie. “Hľadáme podľa štvrte, ceny, stavu. Potrebujeme starší byt s rekonštrukciou, lebo na opravy nemáme. Chápeš?”
Gizela Horváthová si povzdychla a tak výrečne prevrátila oči, že Zuzke sa reflexne zatali päsťe.
“Samozrejme,” vytiahla matka s posmeškom. “Keby si si našla poriadneho chlapa, vozila by si sa ako Barónka, a nehľadala by si najlacnejší byt. Pozerala by si novostavby. Ale takto? Spokojíš sa s odpadom.”
Zuzka rýchlo vstala, len tak-tak zadržala nutkanie zakričať.
“Musím ísť, mami,” hodila stroho a zamierila ku dverám.
Gizela Horváthová ešte niečo hovorila, ale Zuzka už nepočúvala. Vyprevadila ju, zavrela dvere a oprela sa o ne chrbtom. Nadychla. Až teraz si uvedomila, ako bola celý čas napnutá plece ju boleli, čeľuste mali od zatínania zubov. V poslednej dobe rozhovory s matkou prinášali len bolesť hlavy. Vždy, keď Gizela prišla, Zuzka sa cítila, akoby sa pripravovala na bitku. Bránila sa, ospravedlňovala, hádala. A všetko márne.
Prešla do kuchyne, nalia si vody z džbánika. Sadla si, urobila pár dúškov, snažiac sa upokojiť. A vtedy zazvonil telefón.
“Zuzka!” Jankov hlas bol rozrušený. “Našiel som to! Ideálny byt! Musíš okamžite prísť na adresu, ktorú ti poviem. Musíme ho kúpiť, chápeš? Toto je naša šanca!”
Zuzkino srdce začalo tĺcť rýchlejšie. Chytila pero, zapísala si adresu, ponáhľala sa obliecť. Hodila si bundu, vybehla von a chytila taxík. Cestou sa vrtela na sedadle, neustále pozerala z okna, v duchu naháňala vodiča.
Janko už na ňu čakal pred vchodom. Jeho tvár žiarila, oči horceli.
“Poď, pozri si to,” zobral ju za ruku a viedol ju dnu.
Byt bol na treťom poschodí. Dvojizbový. Malý, no útulný. Rekonštrukcia čerstvá, svetlá. Tapety príjemného béžového odtieňa, laminátové podlahy, plastové okná. Nábytok nechávali pohovka, skrine, kuchynská linka. Všetko čisté, udržiavané.
“Pozri,” Janko ju viedol po izbách, ukazoval každý kútik. “Tu je spálňa, tu obývačka. Kuchyňa je svetlá. A hlavne obchody, zastávky, škola neďaleko. Všetko, čo treba. Cena je rozumná. Majitelia sa sťahujú, potrebujú predať rýchlo. Máme šťastie.”
Zuzka mlčky obzerala byt. Prechádzala z izby do izby, dotýkala sa stien, nahliadala do skríň. Vnútri jej prelievalo niečo teplé, hrejivé. Toto bol naozaj ich byt. Už si predstavovala, ako si tu zariadia život, kam dajú svoje veci, ako budú ráno piť kávu v kuchyni.
“Berieme?” jemne sa spýtal Janko, hľadiac na ňu s nádejou.
“Berieme,” usmiala sa Zuzka a on ju objal.
Dohodli sa s predávajúcimi rovno na mieste. Dohodlili detaily, stanovili dátum podpisu. Potom, šťastní a rozrušení, išli domov. Janko celú cestu hovoril o tom, ako sa nastý
