„Aký pekný sa stal. Keby bol o trochu bohatší a pracoval v prestížnej firme, možno by som sa do neho zamilovala,“ premýšľala Zuzana.
„No tak, Peter, zostávaš tu za mňa. Ak by boli problémy, zavolaj. Neletím na Mesiac, budem na príjme,“ povedal Jozef, podávajúc ruku svojmu zástupcovi a priateľovi.
„Rozumiem, neboj sa. Mimochodom, nehovoril si mi, kam ideš na dovolenku. Na Maldivy alebo do Turecka?“ Peter mu pevne stiskl ruku.
„Nepovedal som? Idom k matke. Treba opraviť strechu a plot. Keď bol otec nažive, všetko fungovalo, ale odvtedy sa všetko rozpadá. Neviem si ani spomenúť, kedy som naposledy sedel s udicou pri riečke.“
„Ja som v živote nebol na rybách. Praktický mestský človek. Až ti trochu závidím,“ povzdychol si Peter. „Keď sa vrátiš, porozprávaš mi,“ zakričal za odchádzajúcim Jozefom.
Jozef sa tešil, že zajtra ráno už bude ďaleko od hluku a prachu mesta, objíma matku a nadýchne sa čerstvého vzduchu detstva. Cestou domov sa usmieval.
Vyrastal v malej dedine. Matka bola učiteľka, otec stavebný robotník. Jožko často pomáhal otcovi na stavbe, naučil sa všetko. Otec sníval, že syn pôjde v jeho stopách. Ale Jožka priťahovali autá, počítače, nové technológie. Študoval ľahko. Keď skončil školu, povedal, že v dedine nemá budúcnosť, chce ísť do Bratislavy a dosiahnuť viac, než byť len stavebným robotníkom, ako si prial otec.
„Akože nemá budúcnosť? Dedina rastie, stavitelia budú vždy potrební. Nebudeš mať hlad. Ak chceš, postavíme ti moderný dom. Oženíš sa, deti budú mať kde behať,“ rozprával otec.
„Na ženu je ešte skoro. Najprv sa musím postaviť na vlastné nohy,“ odmietal Jozef.
Otec sa hneval, hádal sa. Matka ho trpezlivo upokojovala a podporovala syna.
„Nepodrezávaj mu krídla. Nech to skúsi. Je šikovný, budeme naňho hrdí,“ presviedčala otca.
Rodičia mu dali peniaze na prvý čas a pustili ho do sveta. Jozef študoval na vysokej a pracoval na stavbe. Časom dosiahol všetko, čo chcel.
Na základnej škole sa zamiloval do Zuzany, vtipnej športovkyne s nosíkom nahor. Nebola žiadna geniálka, snívala o kaderníckom salóne. Každý mal svoje sny. Rozišli sa do rôznych miest, dúfajúc, že sa raz stretnú.
Keď Jozef prichádzal domov na prázdniny, vždy sa ukázalo, že Zuzana už odišla.
Mohol by ísť za jej matkou a opýtať sa na číslo, adresu, ale neurobil to. Láska by mu prekážala pri sna. Ak by sa zobrali, prišli by deti, musel by zarobiť na chlieb, nie dosiahnuť svoje ciele. Najprv musí vybudovať biznis, kúpiť auto, postaviť dom, a potom…
„Pozor, nech ti neuide čas. Zuzana na teba možno nepočká,“ hovorieval otec.
„Nevadí, sú aj iné dievčatá,“ odpovedal Jozef.
Ale iné nepotreboval.
Teraz mal Jozef všetko, alebo skoro všetko, o čom sníval. Pekný dom v lepšej štvrti, drahé auto, biznis, ktorý vynášal. Mohol myslieť na manželku. Ženy okolo neho boli. Chceli ho pre dom, auto, peniaze. On však chcel, aby ho milovali pre neho samého.
Keď navštevoval rodičov, tajne dúfal, že stretne Zuzanu. Rodičom hovoril o sebe stručne. Žili skromne, bez zbytočností, zarábajúc poctivou prácou. To isté očakávali od syna. Keď rozprával o svojich úspechoch, otec sa mračil a matka znepokojene žmurkalJozef sa oprel o okno vlaku a usmial sa, lebo si uvedomil, že aj napriek všetkému bohatstvu mu stále chýbala len tá prostá, úprimná láska, ktorú raz poznal.
