Vieš, musím ti povedať niečo smiešne o ponožkách v našej rodine. Môj otec si vždy prateľ ponožky sám, to bola jeho zásada ponožky sú osobná vec, a vraj by mu bolo trápne, keby to nechal na mamu. Vždy si dával záležať, nech sú ponožky aj spodná bielizeň čisté a pekne upravené.
Ale u nás doma je to celé naopak môj manžel, Peter, by si ponožky v ruke nepral ani za svet. Tvrdí, že predsa na to máme práčku, a že hocikto ich tam môže hodiť, potom ich vyvesiť na sušiak a vybavené. Takto to fungovalo vlastne ani veľmi nefungovalo, až raz nastalo menšie drama, keď Peter zistil, že už nemá žiadne čisté ponožky. A hádaj, koho za to obvinil? No predsa mňa!
Ponožky u nás už nikto neprešíva jednoduchšie je kúpiť nové v Lidli či nejakom textilnom obchode. Keď pri praní vidím ponožky s dierami, končia rovno v koši. A tak akosi Peter nemá stále dosť neporušených párov.
Hovorím mu: Ak by tvoje ponožky boli v koši na špinavé prádlo, vyperiem ich. Nemám predsa čas behať po byte, vyhľadávať ich pod sedačkou alebo v kúte spálne. Špinavé veci patria do koša na bielizeň! Takto som reagovala na jeho sťažnosti.
Peter sa však nevzdal a povedal len: Tvojou úlohou je predsa dbať na to, aby som mal čisté a vyžehlené oblečenie.
A vieš čo? Všetko so všetkým nakoniec súvisí až teraz mi došlo, že ponožky v našej domácnosti sú zrazu mojou zodpovednosťou. Nikto mi to síce nepovedal priamo, ale nejako sa to takto vyvinulo. Vtipné, že? Ešte šťastie, že v peňaženke mám pár eur naviac, lebo v tomto dome sa ponožiek nikdy nedostáva!
