Môj otec si vždy pral ponožky sám. Považoval ich za intímnu vec a bol by sa cítil ponížený, keby o to požiadal mamu. Dbával na to, aby ponožky i spodná bielizeň boli čisté a upratané.
U nás doma to bolo iné môj manžel, Jozef, nemal v pláne prať svoje ponožky. Tvrdil, že ručné pranie je zbytočné, že predsa každý ich môže hodiť do práčky a potom vyvesiť na sušiak.
Takto sme fungovali. Jedného dňa sa mi však stalo, že som nestihol oprať Jozefovi ponožky, takže mu už žiadne čisté neostali. A hádajte čo bola to vraj moja vina!
Už dlho ponožky neštopkám, pretože dnes je jednoduchšie kúpiť v obchode nové. Ak pri praní objavím ponožky s veľkou dierou, hodím ich rovno do koša. Vyzerá to tak, že v skrini mu ostáva už len zopár celých párov.
Keby si tie ponožky dal do koša na prádlo, opral by som ich. Nemienim pobehovať po byte a hľadať ich po všetkých kútoch. Špinavé veci patria do koša na prádlo! odpovedal som mu, keď sa sťažoval.
Ale to je tvoja povinnosť, starať sa o to, aby som mal čisté a vyžehlené oblečenie.
A tak sa z jeho ponožiek stala moja záležitosť. Lenže až doteraz mi nikto nepovedal, ako sa delia zodpovednosti v našej domácnosti…
