Môj otec si vždy prala ponožky sám. Považoval ich za veľmi osobnú záležitosť keby ich nechal prať mamu, vraj by to bolo ponižujúce. Staral sa o to, aby ponožky aj spodná bielizeň boli tip-top čisté a voňavé.
Ale v našej rodine to už bola iná pesnička. Môj manžel Marián nebol ochotný ani len premýšľať nad ručným praním ponožiek. Podľa neho je najlepšie ich hodiť do práčky, nechať ju spraviť mágiu a potom ich natiahnuť na sušiak. Kto by už dnes pral ručne, však?
Takto sme si nažívali každý po svojom. Lenže raz som prehliadla kritický bod: Mariánovi došli čisté ponožky. A samozrejme, to musela byť moja vina!
Ponožky sa už u nás neparajú, veď kto by šil, keď v Lidli majú každú chvíľu značkové za pár eur. Tie s dierami obrovskými ako Bratislavský hrad putujú rovno do koša. Jediné, čo mu ostáva celistvé, je možno pár svadobných a tie si šetrí na špeciálne príležitosti.
Keby si tie ponožky hodil do koša na prádlo, rada ti ich operiem. Ale nemám vo zvyku prechádzať byt s baterkou a pátrať po špinavých kusoch v každom rohu. Veci patrí do koša! odpovedala som na jeho nevinný povzdych.
Ale veď je to tvoje poslanie! Ty máš dohliadať na to, aby som mal čisté a vyžehlené veci, nie?
Zrazu z toho bola moja starosť jeho ponožky, moja vášeň? Dovtedy mi akosi nedošlo, že ponožková kríza je mojou profesijnou povinnosťou. Nuž, v manželstve sa človek naučí všeličo: napríklad že ponožky sú zbraň v tichej domácej vojne a že niektoré rozdelenia úloh si nevyberáš, len ti súdelia osud.
