Kde sa jemne začína, tam sa tvrdo končí

Mekko si lôžko — pekne spím ťažko
— Tak áno, to už teba, Vilém, nebude slyšať len tri dni? Poď si tiež trochu na odpočinok, čo, Lenka? Prečo ticho sedíš?
— Matko, s tebou druhý raz sa oslavíme. Všetko pre teba, nech si vedia zabiť, sa dobre stráviť chvíľu. Až si to s Vilémom vyriešite, zavoláme vám.
Lenka sa rýchlo uložila hovor, aby nemusela dôsledne počúvať celý rozhovor.
*Mámi strach z takýchto hovorov, pomyslela si, odložila telefón. Všetko vyzeralo jemne, dcéra zákona dnes bola nečakane vlína a dôvod činnosti bol veľmi radostný — jej šiestky, ale od prvej sekundy po posledných slovách mi bol srdcom, že hovor čo najskôr skončím.*
Lenka sa vôbec nechcela ísť na dovolenku k matke svojho manžela. Je to taký ďakujem, ktorý sa po dlhých rokoch stretol s dovolenkou zákona. Ona by skutočne mohla myslieť, že v tomto svete je mnoho miest, kde Vilém a deti mohli byť šťastne. Ako si však šepkala mužovi, že tento rok by sme mohli vybrať niečo iné ako letný dom matky Vilkovošovej, Vilém bol nerozhodný. Takto bol vychovaný. Starších je trestné, musia byť milujúci a dodržať. Nepredstaviteľné, keby deti neodovzdali synovcovu pohodu.
***
— Lenko, dám ti aj tak matky raz za rok. Chceš, aby sme na dovolenke prestali chodiť k nim. Tak deti skutočne zabudli, že majú babičku s dedko v inom meste.
— Milo, uteč na mňa mäkký. Niečo iné, ako si ovládaš, Лена Ты такое хочешь?
— Už mi to cítiš? — Vilém cielil očakávane manželku.
— Len ja, že tvoje rodičia už dobré žijú v diaľke od teba a tvojej rodiny, im všetko dobre. Zimné vo vás nie sme, nie jemné so svojimi vnukmi. Všetko im už v poriadku.
— Len, ty také niečo hovoríš? Od kde?
— Z toho, že tvoja mama mi vždy v živote celý jeden žiadajú — poslať fotografie najstarších deťoch alebo video malého, a ona by nebola šťastná. Ona si však so žiadčo, ako deti stali, ako sa učia, či niekto oni. Dcére pre neho sú len tie žiadajú, aby ich ukazovali krajšie krajšie obrazy kamarátom alebo susedky na chodbe. Škaredý, škaredý, škaredý. A čo je v tom zmysle, to pre neho nemá žiadne závažie pre náš sprostredok a nesprávnosť.
— S tým môžeš mať nesprávny. Mamiš žije alebo žije. Rovnaký žiadajú, aby pre vás starších. Ona nemá príležitosť byť s Nikolajom, zabozkotovať ho v základnej škole alebo stretnúť sa. Ak by žili nedaleko, bolo by všetko úplne inak.
— Vieš, Vilém… Moja mama žije v inom meste, ale ona vie tomu v akomkoľvek zanesenom zraze používať. Ona je ako Chip a Dávid, vždy pripravená pomáhať. Vzpomínaj, koľko krát za posledný rok ľutuje v práci, kúpi lístok na vlak a utečie k nám hneď ako sme tresky. Úplne nepoznal vašu maminku.
— Áno, Len, babička mi je zlatá. To však nečiním. Jemne, Já Mária Androvna ma veľmi uteč. Viackrát to som monoval. Ona je pre nás vždy prvý robota.
— A práve tak. Keď ideme k nej, ona vždy rovne s detmi. Vyžaruje, katá sa na bicykli, kúpe sa v rieke, hrajú sa s prácom, hrajú sa, hrajú sa. Veľmi ju deti majú rád, a oni ich. Tak a len by mala byť rodina. Teplo, starostlivosť, vďaka.
— Len, ako by to mohlo býť? Všetky ľudia sú iné. Tvoja mama je živý. Je stále mladý, živý, manažuje. Moje rodiny sú staršie, sú iné, iného typu. Takže teraz by sme stali chcieť preč?
Včas sa Lina zmlčala, stiskla rty, čakala, či sa nezariadila. Rozhodla sa, že to nebude tento deň.
— Mne tam sa neľubí, detom tiež. Nepríjemne, neprávne. Ja síce neviem, ako správne hovoriť.
— Ako to? Prečo? Rodičia majú výborný letný domček, úplne pre nás šírnuvajú si vlastné izby, tam čistý, príjemný, výhodné. Aké ešte je potrebné pre spokojnosť?
— Vieš, Vilém, je taká rčenica: “Mekko si lôžko — pekne spím ťažko”. V tomto zmysle popisuje mňa, keď idem k matke zákona.
— Zaujímalo by ma. Prečo si bez tiešiť? Ja si vždy myslel, že ti, aj deťom tam dobre. Kúritie v domoch mého rodičov podľa mňa ide konať úplne ideálne. A starší, aj vám s deťmi. Čo sú nesprávne, Len?
— Všetky. Od prvej minúty, ako je náš veľké rodové spoločnosť prehna ako ich dom, má rodičia však vždy nič nerozkošné, pokojné a pravidelné svet, ktoré sa už vedia, sa rozpadajú.
— Nikdy to nevidím. Myslím, že Len, všetko vymýšľaš. Príliš si všímal s rokom.
— Vilém, moj roko, ty vždy chceš byť zaneprázdnený v službách pre rodičov. Keď si v domoch mého zákona, veľmi málo času si venoval dobre mně, deťom, stále si snažil pomáhať rodičom, vystaviť ich. A ja vidím a počujem peklo nespokojnosti v tom, čo sa tam dialo. Všetky tie jemné komentáre a veľké pohľady otecka. Hovoríš, že mám rád? My sme manželé už desať rokov, a mám pocit, že Zora Vargaová ešte vždy nemôže pokojne vziať do úvahy, že ja som teba žena. Alebo ona sa celkom nestýka s tým, že teraz máš nás všetkých.
— A čo to také, že hovoríš, Len? — manžel už bol nervový a zaujatý, aby skončil tento nepríjemný rozhovor.
— Takto to bude. Pojeme k babičke a dedko, takže sa starašší o to, čo sa deje v ich domoch. Potom, už by to bolo všetko v poriadku. A ty by si už nebolo zle skazený, že výplňu v prípade mého žiari na maminku.
V tomto kúči.
***
Ďalšie dni Lenka balila veci pre všetkých v malej rodine, ale Vilém nechápal prečo. Už tu bol červený. Zdalo sa, že jej slová ho raztkali.
Cesta k rodičom Viléma mala trvať túžka. Lenka sa stara snaživo, by mohla dokázať radostné dovolenkové nastavenie. Odhlasovala píseň, hráala s najmladšími synmi na zadnom sedadle. Pochoptela, že Vilému by bolo nepríjemné, keď si vyriešila všetko, čo mu vypovedala. Ale už nebola schopná. Tak dlho bola pre všetky dobrá. Stále kúčova upravovala rodičov, nikdy neodpovedala ich jemnostiam alebo nepríjemným poznámkam o deťoch. Nechcela konflikt v rodine. Stalo sa, že bolo zbytočné. Matka, zistila, že má nekonečnú moc, vždy mohla nasťaviť Lenu. Všetko pre nej bolo nesprávne.
Začal to preto, že deti boli príliš príliš hlavolamy — to znamená, že Lenka ich nevychovávala. Vilém je príliš tenký — to znamená, že Lenka ich neživí. Jej suknia je príliš krátka, vďaka čomu je úplne nevhodná. Celkovo, a na rovine miesto, Zora Vargaová vždy našla nedostatky v snahe. Lina už bola zdržovaná ostatným opresivom matky a vďaka tomu, že teraz všetko bude inak.
— Tak, štastné, hlboké! — mama z domu k úsmevu a k úsmevu, ako keby jej sa veľmi rád videl vidiel. —ídeme, ideme, sme vás čakali.
Vilém zoteskl na manželku, hovoril, čo hovoríš, čo? Pozri sa na maminku a jej srdie.
— Sýnku, všetky veci si nesieš naviac, do vaše izbu. Čo je tu tak bárka?
Vilém poslušne nes polno锦标ov na druhé poschodí.
— A čo vám vždy tak veľa veci medzi sebou? Neumiteš, Lenka, si zisťovať. Mnoho zbytočného si strávime. A Vilém musí ísť s nimi nájsť všetko. Pocítila by si svojho zákona. On pracuje bez víkendov, aby zásoboval vás všetkých, a málo znamená, že on opäť zahubil.
— Zora Vargaová, čo to, čo hovoríš! — Lenka šoškovo a vysoko monovala matku, tak aby Vilém počúval.
Zora Vargaová skokla. V každej inej situácii by jej cielila nečakane, a teraz však začala odpovedať, a ešte tiesne.
— Vilém má veľa, vyvážené, nebojte. A tenký on v atréna. Pozrite sa na Alexandra Vasiľa, čo ste si často nemysleli, ako sú podobné? Vy ich lépo krmíte? A veci u nás nie sú veľa. Máme peknom piesčaný rodinou, nie zabudnite. Hociže, tí chlapci tu v letáku, stále v zemi, premáčajú sa. Nenásťať pri úplne stisku. Takže, musíme ich niesť veľa menovanej oblečenia. Moja vinu tu nie je.
Zora Vargaová zamračila oči na Lenu a znehybná od ohniva. Vilém, čo kým spustil dole, slyšala každé slovo. Neodpovedal, ale bolo mu prirodzené. Ešte nedávno mohli krok von z dverí, ale matka už mala údaje.
— Nuž, ideme k stolu. Už by ste boli hladné z cesty — Zora Vargaová nakoniec sa zosústala zopchať, že by boli kuchta na deti.
Vtedy sa do domu prechuť pred dvorom.
— O, príslali. Dúfaj, chlapci. Čo ste už nabecľali? Čo na tomto hrabanom? Alebo zlomené? Alebo ešte nemá? Strýn Varga minulý poldeň schovával výšky, obrazy a všetky cennej veci v domu pre vás. Bolel sa o svoje majetko, — osmáchnul sa.
Chlapček, ktorí hrali šťastne v obrovských odlivoch, sa trochu mračili.
— Moje deti ešte nikdy nič u vás nezničili, nevynášajte, prosím, — odpovedala Lina.
Strýn si skrútil tvár a mohlo ísť k stolu.
— Vánko, sedni štvorec. Sašo, pri stole sa nevedia. Nikita, čo dobre, prosím, — všetky istiny pri strešku Zora Vargaová bol stále nespokojný, často vykonávala opratávky vnučkom.
Konečne nevydržala Lina, povedala:
— Nuž prestaneš ich prácviť. Oni sú deti. Oni stále si nevedia sedieť dlho a v pokoji alebo jesť pekne ako dospelí. Buďtes strpené, Zora Vargaová.
Matka vystrela, jej tvár sa preplnila zlobou, ale odcudzila by snahe, ako ďakujem.
Deti sa konečne zabudli jesť a zraziť. Samozrejme, tresky a zvolávalo sa z každej kúty. Dokonca pre starších bol to ťažké držať rozhovor.
— Lina! — ciel ila babička. — uteč na svoje deti, konečne. Koľko pre súvis o to, že si šťastná? Ja skutočne už nemôžem byť v tomto konštantnom hrabe. To je nesnesiteľné.
— To sú deti. Hrá, im je radosť. A áno, oni sú hravé. A keď sa chceš? Ako by ich mal byť vo vašom myšlienkom? Ako by sa vás čakalo na troch chlapcom? Sedieť oddrastným v kresle s knihou? Tak to by bolo len v dome. To by bolo len týždeň. Dokedy by sme neodviedli naspäť k nám. A vy, Zora Vargaová, zaužijte sa s nimi. To je šťastné a pekne, zaužijte sa.
— Čo si to myslels! Už si zabudnal, ako to činíš. A preto, Lina, ty si dnes škaredá. Tvoje správanie je veľmi nezadarmo.
— Ver mi, že som sa veľmi zdržala, — zlomivo sa usmiala, odpovedala Lina.
Vilém pozoroval všetky prebúdzajúce informácie z boku, neprihovoril. Mal len jednu myšlienku: ako to, že nevidel, že jeho mama by vždy niečo mala niečo chýba, čo by všetko ju neuspokojilo — ani Liny, ani deti. Pravdepodobne, kým já manželka mlčala a tvarila nástrahy, všetko pod rukou bolo. Ale nie v tomto rade.
Tu Lina stala sa, aby si opätovala bez tiešiť, vzia misku, začala dvíhať mäso, ako náhle Zora Vargaová tak schrúpala:
— Čo robíš! Tento misku má len pre polívky. Ja nikdy ma nebere mäso s tým. Čože si nekompetentná? Kto ťa učil spôsobujúcot domácnosť? Ako si sa s Vilémom až do teraz rozhodlo a toleruje všetko to? — matka bola naspäť, dnes snahe činila celý jej utek. Tak, že syn sedel vedľa a slyšal, hnevala sa, že sa nestrávyla. — Koľko krát som ti hovorila, všímal si žiadnu nádobu s mojím domonom, vždy budem robiť som, až tak! Nepleť sa do mojej domácnosti! Tvojou domácnostnou tu nie je!
— Čože mám nejádro, detí nejarať, kým ste vy nechcúte? Čo za vúčaj taká? — tíne ako Lina, cez všetko.
— Tu si poženieš domov — tam činí, čo by si chcela, ale veľmi mne tu nič čo pokazené a pohárne!
— Všetko! Zastav! Dosť! — Vilém si nedržal a náhly zastavil celý tento maraz. — Mama, kúč mojím celku s ťa vždy volám, aby sme prišli k ňu na stretnutie, ak to pre ťa je tak ťažké? Áno, mám veľké rodinu. Ale srdcom si vždy veril, že ťa máme rád a že si nám šťastná. Ale dnes je všetky iné. Viac vás nebudeme rušiť.
Vilkém vystúpil z ostra a pohyb pre svojich synov. Lebo nič babička ak žiadnu záujem o vnukov. Bolo mu hltane. Ale Lina bola Úplne správna v ňom.
Ráno, preľavanie si to pekne, Zora Vargaová prečudovala, že v domine je taká ticha. Prechádzajúc komunálny záchr monovala, že nikde nenajdul svojho syna, manželky a vnukov.
Vilém rozhodol, že nakoniec vyčisťujúci dovolenku pre svoju rodinu, kam všetko bude pekne a výhodné. Lina sedela v aute, objala svojich chlapcov a usmievala sa.