„Nemáš svojho muža, tak si nájdeš cudzieho? To sa ti hovorí kamarátka! Aby som ťa už nikdy doma nevidela,“ rozhorčene povedala Zuzka…
Vystupovať z autobusu sa jej nechcelo. Teraz by to bolo najlepšie. Katarína bývala v sídlisku, kam verejná doprava ešte nedochádzala. Od zastávky k jej domu to bolo ďaleko, a ešte v takom počasi. Nuž čo, aspoň sa zastaví v obchode. Sľúbili, že v susednom bloku otvoria nový, ale kto vie, kedy sa to stane. Teraz musí zaplatiť za včerajšie lenošenie – chladnička bola takmer prázdna.
Katarína vystúpila a ani nestihla spraviť dva kroky, keď náraz vetra strhol kapucňu z hlavy a hodil jej do tváre pramien vlasov spolu s hrstkou štipľavého snehu. Vietor fúkal zo všetkých strán, akoby sa snažil dostať jej sneh do očí.
Stiahnula si kapucňu ešte nižšie cez tvár, držiac ju rukou pod bradou, schúlená a s hlavou zohnutou ako stará žena. Pred obchodom sa už takmer rozbehla – tak veľmi sa jej chcelo dostať z toho mrazu.
Konečne sa za ňou zabuchli dvere a ocitla sa v tichu predajne. Zhodila kapucňu a potriasla hlavou, aby upravila rozcuchané vlasy. Vzala si košík a vydala sa medzi regálmi. Brala len to najnutnejšie, čo sa zmestilo do jedného vrecka, zvyšok kúpi zajtra. Veď ešte ju čakala cesta domov a jedna ruka musela byť voľná, aby si pri držala kapucňu.
V prednej časti obchodu si všimla mladú ženu s kočíkom, za ktorý sa držal asi šestročný chlapec vyzeraúci ako astronaut v tlustom kombinéze. Žena jednou rukou tlačila kočík, v druhej držala nákupný košík. Kráčali pomaly, nedalo sa ich obísť. Katarína sa vyhla a zatočila do vedľajšej uličky medzi regálmi. Vybrala fľašu mlieka a zamierila k pekárni.
A zrazu pred sebou znova uvidela tú istú ženu s kočíkom. Chcela sa vyhnúť, keď z kočíka vypadla malá mäkká hračka. Katarína ju zdvihla.
„Počkajte, upadlo vám to!“ zakričala.
Žena sa zastavila a obzrela sa.
„Tu máte…“ Katarína podala hračku a vtom spoznala bývalú spolužičku a kamarátku. „Zuzka!“ vykríkla radostne a prekvapene.
„Katka!“ Zuzana sa tiež zaradovala.
„Idem a rozmýšľam, ktorá šialenka v takom počasí vytiahla deti do obchodu,“ povedala Katarína.
„Bývam v tej istej budove. Chcela som skočiť rýchlo, ale došlo mlieko a krupica. Chcela som ísť sama, no Sára sa rozplakala, Janko by s ňou nezvládol. Tak sme vyrazili všetci.“
Na jazyku mala otázku o manželovi, ale Katarína si ju včas radšej nechala pre seba. Asi je ešte v práci.
Sklonila pohľad na chlapca. Ten nezúChlapec sa na ňu obzrel vážne, ako keby pochopil všetko, čo nemohla povedať, a v tej chvíli jej došlo, že život má svoje vlastné cesty, na ktoré je lepšie sa spoľahnúť.
